Prvý decembrový deň roku 2005 boli publikované v denníku SME najnovšie zistenia prieskumu verejnej mienky na tému homosexualita. K právam gejov a lesieb sa vyjadrovali ľudia na Slovensku, v Poľsku, Maďarsku a Českej republike.
Údaje pochádzajú z októbrového prieskumu Centra pre výskum verejnej mienky a údajov výskumných agentúr GEORG a Focus.Najzaujímavejšie sú porovnania s našimi susedmi – krajinami Vyšegrádskej štvorky.
Právo na svadbu by homosexuálnym párom doprialo:
42 % Čechov
25 % Maďarov
24 % Slovákov
• 21 % Poliakov
Prístupnejšia je verejnosť samozrejme k registrovaným zväzkom homosexuálnych párov. S nimi súhlasí:
62 % Čechov
42 % Poliakov
39 % Slovákov
• 36 % Maďarov
S adopciou detí homosexuálmi súhlasí:
26 % Maďarov
18 % Čechov
14 % Slovákov
• 9 % Poliakov
A ako je to s ich osobnou skúsenosťou? Geja alebo lesbu osobne pozná:
43 % Čechov
30 % Slovákov
14 % Poliakov
• 8 % Maďarov
Posledná otázka viac než skúsenosti respondentov odzrkadľuje viditeľnosť gejov a lesieb v jednotlivých krajinách. Žalostne čísla Poliakov nemôžu prekvapiť nikoho, kto sleduje udalosti okolo gejsko-lesbických pochodov v tejto krajine. Nie len udalosti posledných týžňov ale i z posledných rokov učia poľských gejov a lesby, že byť out nie je v poľskej spoločnosti vítané.
Trošku paradoxnejšie vyznievajú nízke čísla Maďarských respondentov v poslednej otázke, ktorý sa naopak v otázkach gejských a lesbických práv na registrované partnerstvo, svadby a adopcie javia vcelku otvorení. Len málo z nich však pozná gejov a lesby osobne. Moje skromné obmedzené skúsenosti s budapeštianskou lesbickou komunitou hovoria, že maďarské lesby sa necítia v spoločnosti akceptovateľné. Tlak na tradičné rodiny a tradičnú úlohu ženy v nej je v Maďarsku jasne prítomný a lesbické vzťahy do nich nezapadajú. I keď maďarská spoločnosť neprejavuje negatívne postoje voči gejom a lesbám tak otvorene ako poľská, skryte, pod povrchom, sa predsa len gejom a lesbám podsúva odkaz, že ich viditeľnosť nie je vítaná, nakoľko nezapadá do obrazu žiadanej „tradičnej” heterosexuálnej maďarskej rodiny.
Na porovnanie Čechov a Slovákov sa vysvetlenie ponúka samo: konzervatívnejšia a katolícky založená slovenská spoločnosť je výrazne masírovaná anti-homosexuálnou katolíckou vieroukou nie len na miestach cirkevného života (tam, kde má na to možno cirkev aj právo) ale aj prostredníctvom politických predstaviteľov (a tu je by som predsa len spochynila samozrejmosť ich práva znevažovať skupinu obyvateľov, z ktorých daní sú tiež platení). Potom sa ani nemôžeme čudovať, že len 30 % ľudí osobne pozná na Slovensku geja alebo lesbu.
Novinárska poznámka že „K väčšej “utajenosti” slovenských gayov a lesbických žien prispieva celý komplex faktorov, napríklad aj zanedbateľný počet verejne známych osobností, ktoré by sa hlásili k takejto sexuálnej orientácii” sa mi nezdá tak úplne na mieste. Keď si uvedomím, s akým bulvárnym podtónom sa potencionálna homosexuálna orientácia celebrít v médiách zvykne prezentovať, ani sa nedivím, že sa im do toho nechce.
Naposledy som napr. zachytila článok v týždenníku LIVE! ktorý sa už s v titulke pohrával s bulvárnou pikoškou „Chlebo a Jaroš sú spolu.” Keď ste však časopis otvorili a článok prečítali, zistili ste akurát tak to, že obaja mladíci z rodu rýchlokvastník realito-showský pripravujú spoločný projekt – koncerty a tanečné vystúpenia. Nejde o to, či sú Chlebo a Jaroš gejovia, a či to taja. Ide o tom, že aj keby sa nejaká celebrita chcela k gejske alebo lesbickej identite prihlásiť, LIVE! jej dáva jasný odkaz o tom, ako plánuje s takouto informáciou naložiť – ako s bulvárnou pikoškou. V trochu slušnejších médiách má zas tú smolu, že priestor nedostane.
Coming outovanie celebrít nie je všemohúci liek. Áno, mohlo by pomôcť nahlodať verejnú mienku, ale trvalo by to nejaký čas, kým by sa ľady pohli, a tí a tie odvážne celebrity, ktoré by sa do toho pustili v prvom kole, by v ringu utŕžili určite veľmi nepekné rany zo strany médií. Kto by šiel do zápasu, keby poznal dopredu pravdepodobný výsledok, keby vedel že dostane riadne ako sa hovorí na hubu.
Časť médií spravila za posledné roky pokrok a mnohé z nich opustili formát bulvarizovania a pikoškovania gejov a lesieb z bežného ľudu. Dnes už sa nezvyknú na stránkach časopisov objavovať (v štýle senzácie napísané) príbehy o podivínoch skrývajúcich sa podnikoch pochybnej povesti. Väčšina aktivistov a aktivistiek si tiež dáva pozor a neposkytuje intervjú novinárom tohto formátu, alebo si aspoň vyhradzujú právo takéto dielo neautorizovať. O téme homosexuality sa viac menej prestalo písať ako o bulvárnej téme a zvyčajne sa presunula do roviny občianskych práv gejov a lesieb, prípadne k otázkam diskriminácie a intolerancie. Kedy prestanú byť takto predpotopným spôsobom vnímaní aj trochu viac známi ľudia? Aj to sú totiž iba ľudia. Z mäsa a kostí. Aj oni majú právo na ľudskú dôstojnosť.
Nechcem obhajovať známych gejov a lesby, ktorý žijú svojim gejsko-lesbickým životom iba v súkromí. Chcem len povedať, že sa im vôbec nedivím, keď vidím, ako sa k tomu stavajú naše média. Divím sa tak trochu snáď len tým, ktorí v záujme svojej kariéry (politickej, umeleckej a inej) pred verejnosťou imitujú a udržiavajú heterosexuálne vzťahy na oko. Mňa by to divadlo nebavilo, ale ako hovorieva moja mama: proti gustu žiaden dišputát. Mimochodom. Moja mama ma od mala učila ešte jednu vec. Keď sa dvaja ľúbia, na pohlaví nezáleží. Priala by som si, aby takú mamu malo viac detí… Najmä tých gejských a lesbických, aby ich coming outy neboli také bolestivé.
Queering alias čudoRing 