MONITOR_rozhovor v SME: Ivan Kobner: Liečba homosexuality je somarina

Posted: august 26, 2007 in Q monitor(media), Q partner(ship), Q pochody, Q rodina(family)
Značky:, , , , , , , , , , , , , , , , ,

Z rozhovoru uvádzame len ukážky. Celý rozhovor je na adrese:  

http://www.sme.sk/c/3434594/ivan-kobner-liecba-homosexuality-je-somarina.html

 

Aj my sami musíme zmeniť správanie. Nestačí vykrikovať “akceptujte ma, lebo som teplý”, tvrdí v rozhovore pre SME.sk homosexuál, ktorý si želal vystupovať pod menom IVAN KOBNER. 

S rozhovorom ste súhlasili pod podmienkou, že ostane zachovaná vaša anonymita. Prečo?

Nejde o mňa, ale o moju širokú rodinu. Akceptovali, aký som, ale cítim, že potrebujú istú ochranu, lebo nie je jednoduché vyjsť s niečím takým na verejnosť. Možno by to bolo pre ľudí pod vlastným menom bolo dôveryhodnejšie, ale mne je jedno, či to tak bude pôsobiť. Neriešim to. 

Bavili sa s vami rodičia počas dospievania o sexe?

Nie. Za socializmu to nebola téma. Sexuálna výchova v podstate neexistovala. Svoju homosexualitu som si musel uvedomiť sám a to prišlo s tou vyššie menovanou knižkou. Aj keď o takých, akých tam popisovali, sa mi nesnívalo. (smiech)

Čo sa udeje v hlave človeka, ktorý zistí, že je odlišný od majority?

Neviem, či si na to ešte presne spomeniem, ale mám asi šťastie v tom, že som celkovo dosť silná osobnosť. Mňa máločo položí na lopatky. Celé to však bolo divné, netušil som, ako to všetko budem riešiť.

….

Existujú nejaké príznaky, vďaka ktorým si rodičia môžu všimnúť, že ich dieťa je homosexuál?

Myslím, že nie. To nefunguje.

Prečo?

Lebo žijeme v dobe, keď je príliš rozšírená takzvaná metrosexualita. Znaky, ktoré by sa kedysi možno dali definovať ako „spoznávacie”, nefungujú. Podľa mňa to rodičia nemajú šancu spoznať, tobôž v úplne mladom veku. Vychádzam z toho, že pre mňa sú štrnásťroční ešte sexuálne neaktívni. Tie lásky by v tom veku mali byť ešte len platonické.

….

Prečo majú mladí, ktorí si uvedomia svoju orientáciu, strach povedať to svojim rodičom?

Tu poviem len svoj názor – vyplýva to z toho všeobecného povedomia o nás. Predstavte si miestnosť, v ktorej je niekoľko stoviek ľudí. Štatisticky by v nej mali byť nejaké desiatky homosexuálov a lesbičiek. Čo myslíte, koľkí sa priznajú, že nimi sú, keď sa ich na to spýtate? Nikto. Aj pri tomto rozhovore som v podstate anonymne a kamerou neberiete moju tvár. Nie sme na to bohužiaľ pripravení. Vôbec mi pritom nejde o akceptáciu. Ja nepotrebujem, aby ma niekto akceptoval a toleroval.

Určite?

Mňa ľudia akceptujú kvôli mojej práci, schopnostiam a výsledkom. Nepotrebujem si to vydobýjať na základe toho, že som „teplý”, veď to je úplne dementné. Musím byť akceptovaný ako osoba, nie ako homosexuál. Je to v tom, že ľudia jednoducho nie sú ochotní vyrovnať sa s tým a stále nás berú negatívne. Homosexualita – tobôž na Slovensku – nemá nejakú dobrú pozíciu.   

….

Uvedomovala si socialistická spoločnosť, že v nej žijú aj homosexuáli a lesbičky?

Len veľmi málo. O niečom takom sa vôbec nehovorilo. Ani v médiách, nikde…

Napriek tomu, že už v sedemdesiatych rokoch bola homosexualita vyškrtnutá zo zoznamu psychických porúch?

Jasné, veď to bola kapitalistická záležitosť, to s nami nemohlo mať nič spoločné. Čo sa dialo za hranicami, bolo úplne irelevantné.

Mali ste niekedy chuť spáchať samovraždu?

Nie, ja nie. Ale poznám takých, ktorí sa o ňu pokúsili a niektorí boli úspešní. Bolo to tesne pred revolúciou a často to súviselo s liečbou. Koniec koncov, v tom čase som sa na ňu dal aj ja.

Príčiny samovrážd súviseli s neuznaním spoločnosťou alebo uvedomením si, že sa vyliečiť nedokážu?

Rolu tam hral predovšetkým strach. Jeden, čo bol v samovražde úspešný, skočil z dvanásteho poschodia v Dúbravke. Rozhodol sa, že sa dá liečiť, podobne ako ja a zistil, že to je proste hlúposť, že to nejde. Znášal  to veľmi ťažko. Pochopil, že jeho túžba začleniť sa do spoločnosti jednoducho nevyjde.

 

Kedy ste sa rozhodli pre liečbu?

Potom, čo ma nechala, som si povedal, že to už nikdy neurobím. Rozhodol som sa, že nebudem mať už žiadny partnerský vzťah a že sa chcem liečiť. Vtedy sa už hovorilo, že existujú vyliečení homosexuáli a podobné nezmysly.

Koľko ste mali rokov?

Asi dvadsaťpäť.

Ako prebiehala samotná liečba?

To pre vás bude asi sklamanie, lebo u mňa je to taká vtipná príhoda do sobotňajšej rubriky Vtipnejší vyhráva. Moja liečba trvala presne jeden deň. Prišiel som tam a povedal im, že som si cez Linku dôvery zistil, že tam liečia homosexualitu a tak som sa prišiel vyliečiť. Pozerali na mňa ako na blázna, vraj čo ich otravujem s takými somarinami. Niečo som im podpísal a šlo sa na to. Liečba spočívala v tom, že mi ukazovali obrázky pre dospelých homosexuálov.

Čiže gayporno?

Áno. Ja som pritom niečo také videl prvýkrát v živote a bolo to samozrejme veľmi vzrušujúce. Princíp spočíval v tom, že mi pichli injekciu, z ktorej mi malo byť zle a potom mi premietali tieto veci, aby mi bolo zle práve z nich.

Čiže vtedajšia liečba spočívala v pozeraní homosexuálneho porna v spojení s liekmi, ktoré mali vyvolať, že je vám z neho fyzicky zle?

Presne tak. Nejako takto sa lieči antabusom alkoholizmus. Treba si uvedomiť, čo to bolo socialistické zdravotníctvo. Pichli mi tú injekciu, odišli preč, lebo bol obed, tri hodiny sa neobjavili a okolo mňa počas tej doby chodili rôzni pacienti z tej psychiatrie. Teda dosť zúbožení ľudia, ktorí na tom boli fakt zle a mne bolo zle z nich.

Medzitým tá injekcia odznela a keď mi premietali to porno, hovoril som im, že je to celkom fajn. Povedali, že tomu nerozumiem a mám pozerať ďalej. Pozrel som si teda skvelé porno a šiel som domov. A povedal som si, že tam už nikdy viac nepôjdem. V hlave mi totiž zaplo, že je to celé somarina. A vlastne aj oni sami sa tak k tomu stavali.

Liečbu absolvoval aj váš partner. Ten sa pokúsil o samovraždu.

Áno, ten tam bol neskôr ako ja a absolvoval ju kompletne celú. Ale sú to iba sprostredkované informácie, ako mi ich podal on.

Bola to tá istá liečba?

V niečom bola iná. Podávali mu nejaké medikamenty a chemické látky. On bol zamilovaný, mal vzťah a v samotnej liečbe sa využívalo práve emocionálne napojenie na partnera. Už sa vedelo, že existuje autosugescia a sugescia a ten doktor s ním robil akési relaxačné cvičenia. Najskôr ho uvoľnil a potom navodil situáciu, aby si predstavil, že je so svojim partnerom, milujú sa a do ich izby vstúpia rodičia. Stále šlo o to, aby sa homosexualita človeku spájala s nepríjemným pocitom a degradáciou. 

Apriori teda odmietate, že by sa homosexuál mohol vyliečiť?

Homosexuál sa môže akurát tak rozhodnúť, že nebude žiť takým životom, ale vždy ním ostane. Aj preto som sa na celú liečbu vykašľal. On to však prežíval veľmi zle, lebo si uvedomoval, že ten priateľ ho priťahovať neprestáva. Došlo to tak ďaleko, že sa pokúsil o samovraždu. Našťastie prežil a žije doteraz. Nakoniec sa potreboval liečiť nie z homosexuality, ale z traumy, ktorú mu spôsobila samotná liečba.

….

Ak tvrdíte, že je to neliečiteľné, ako si potom vysvetľujete, že na zahraničných serveroch bežne nájdete opisy liečby úspešne vyliečených homosexuálov?  

Tak, že sa tí chlapci jednoducho rozhodli, že budú žiť inak. A žijú inak.

Čiže len zmenili svoje správanie?

O tom nepochybujem. Keďže viem, o čom sa bavíme, niet dôvodu myslieť si čosi iné.

Nemohla medicína pokročiť natoľko, že je to naozaj liečiteľné?

Neviem ako. Neviem si to ani predstaviť. Existuje aj liečba vierou. Ale to je tiež len o rozhodnutí človeka. Všetky takéto veci môžu viesť výhradne k rozhodnutiu, že tak nebudem žiť. Veď snáď nikto neverí tomu, že večer ma vzrušuje Kevin Costner a ráno Michelle Pfeiffer. To takto proste nefunguje.

Poznáte homosexuálov, ktorí sa oženili, majú deti a sú šťastní?

Samozrejme, sú aj takí, ktorí sú spokojní. Splnila sa im túžba mať deti a potom jednoducho prestali sexuálne žiť. Je to u nich zväčša spojené so silnou vierou. Sex sa teda v takom manželstve nepraktizuje a tým je to vybavené. 

A manželky to tolerujú?

Nič iné im nezostáva. Berú to ako nevyhnutnosť. Často totiž ide o ľudí, veľmi aktívnych v cirkvi. Ale to sú len moje domnienky, nikto mi nepovie, ako v skutočnosti reagujú ich manželky.

….

Prečo sa potrebujú homosexuáli počas všelijakých Love Parade a Gay parade prezentovať najmä sexualitou?

Nie je to úplne tak. Vysvetlite mi potom, prečo sa na Love parade natočí najviac heterosexuálnych amatérskych pornofilmov.

Prečo?

Lebo ľudia sú proste takí. Ja netuším, načo vôbec všetky tie gay parade existujú. Okrem toho to skresľujú aj médiá – vyberú si dvadsať obrázkov a tie prezentujú stále dokola. Pritom tam pochodujú aj normálni chlapi v normálnych rifliach a tričkách. 

Zúčastnili by ste sa podobnej akcie?

Nie, ja som starý konzervatívny chlap. (smiech)

Prečo sa tie akcie robia?

Aby sa ľudia zabávali, čo viac za tým hľadáte? Prečo by sa nemohli pobaviť? Ja by som tam nešiel, ale rozumiem tomu.

Práve to sa však často vyčíta na diskusných fórach, že homosexuáli musia stále verejne demonštrovať svoju sexualitu, ukazovať sa…

Treba sa spýtať ich, ja neviem, prečo to potrebujú robiť. My s partnerom máme svoju vlastnú Gay Parade, keď ideme nakupovať a pohádame sa v obchode. (smiech) Vtedy sa tiež prezentujeme na ulici.

Chcem sa dostať k tomu, či práve takéto akcie nie sú jednou z príčin, pre ktoré pociťuje časť verejnosti voči vám odpor. Mnohí hovoria, aby ste s tým na uliciach neotravovali, a v súkromí si môžete robiť čo chcete.

To je tak smiešne… Choďte sa pozrieť na akúkoľvek bratislavskú diskotéku a zistíte, že sa tam dejú presne tie isté veci, ako na Gay Parade. Dokonca oveľa horšie. Kto sa vôbec k tomu vyjadruje? Mne to pripadá, že sa robí z komára somár a tie fotky z takýchto akcií fakt skresľujú. Vy si myslíte, že na bežných diskotékach sa nič také nedeje?

Túžili ste niekedy po deťoch?

Áno. Ale musel som sa toho vzdať vo chvíli, keď som sa rozhodol, že si nájdem chlapa. V tomto smere bolo jasné, že deti musím obetovať.

Sú vám sympatické snahy o presadenie adopcii homosexuálnymi pármi?

Sú mi mimoriadne sympatické. Táto možnosť by mala existovať.

Prečo?

Nebudem o tom teoretizovať, ale vychádzať zo svojho života, z mojej rodiny. Budem konkrétny. Keby sa niečo stalo môjmu bratovi v čase, keď mal ešte malé deti, bol by najradšej, ak by sme sa o deti postarali my. Stačí.

Odporcom ťažko.

Áno, lebo majú skreslené predstavy, že ako si môžeme adoptovať deti, keď stále lietame po diskotékach a „šukáme”. Veď to dá rozum, že tí, čo robia niečo také, tak po deťoch vôbec netúžia. Ako keby medzi heterosexuálmi takíto ľudia neexistovali. Veď preboha, medzi nami sú homosexuáli, ktorí žijú v harmonických vzťahoch pätnásť, dvadsať rokov. Tí by vedeli poskytnúť dieťaťu dosť veľa. Možno viac, ako niektoré nefunkčné klasické rodiny.

Nebolo by to dieťa negatívne ovplyvňované? Že by takýto príklad „nasávalo” ako bežnú formu vzťahu?

To sú absolútne prostoduché a pofidérne argumenty. Čo by ho akože mohlo negatívne ovplyvňovať?

Nevidelo by tradičný vzorec rodiny – matka a otec, ale otec a otec, prípadne matka a matka.

A keď otec žije s deťmi sám, lebo mama odišla alebo umrela? Veď takéto situácie v reálnom živote normálne existujú. Preto sa nerád bavím o názoroch ľudí, lebo názor je názor a ten môže mať každý z nás hocijaký. Nemyslite si, že na Slovensku neexistujú gayovia a lesbičky, ktoré spolu vychovávajú deti. Samozrejme, že existujú. Netvárme sa, že to nevidíme.

Keby sa môjmu bratovi fakt niečo stalo, môžu si všetci písať, že by tie deti skončili u nás. O to by sa postarala celá naša rodina. Veď to sa dá úplne jednoducho zariadiť. Aký problém? Môžeme sa na Slovensku hrať na nejaké názory, ale to je o ničom. Život je o inom, má svoju štruktúru a vlastné pravidlá, neriadi sa nejakými názormi.

Rodičia formujú názory detí, to je neodškriepiteľný fakt.

A čo by ich akože mohlo negatívne ovplyvniť?

Odporcovia to predsa jasne definovali – považovali by vzťah osôb rovnakého pohlavia za normu.

Ťažko, keby bol ten vzťah fungujúci a skvelý. Ako ich to môže ovplyvniť? Moji rodičia sa rozviedli, keď som mal šestnásť. Ako to ovplyvnilo moje vzťahy s ľuďmi? Nijako. Hovorí sa, že by sa takéto dieťa stalo homosexuálom. Ale to je somarina, veď ani homosexuáli, ani heterosexuáli sa predsa žien nestránia.

To si vážne niekto myslí, že heterosexuálne dieťa začne túžiť po mužoch rovnako ako homosexuálny rodič? To sú nezmysly. Dôkazom je to, že všetkých homosexuálov vychovali heterosexuálne rodiny. Keby bola pravda to, čo sa tvrdí, mali by byť logicky heterosexuáli, nie? Veď mali vzor v rodine. Takto to vážne nefunguje.

Homosexuáli žiadajú registrované partnerstvá. Konzervatívci to považujú za útok na rodinu. Aké máte protiargumenty?

Doteraz som nepochopil, o aký útok na rodinu by malo ísť. Nerozumiem tomu. Na niekoho rodinu nejako zaútočí to, že budem registrovaným partnerom? To asi tiež vychádza z postoja, že rodinu tvoria iba mama, otec a detičky.

Je to zlý postoj?

Samozrejme, to je predsa blbosť. Rodina je oveľa širší pojem. Tam patria aj strýkovia, tety, súrodenci, rodičia a tak ďalej. Pritom práve pojem takejto rodiny je v spoločnosti silno devalvovaný.

Čím?

Najmä majetkami. To je skutočný problém dnešných rodín, nie to, že nejakí homosexuáli budú mať registrované partnerstvo. Súrodenci sa neznášajú, deti neznášajú rodičov, hádajú sa o majetky, dedičstvo… 

Kritici sa tiež obávajú, že registrované partnerstvá sú len začiatok. Že potom by ste žiadali stále viac a viac. Adopcie a podobne…

Možné to je. A čo viac by ešte mohli žiadať? Tým to končí. Takže všetky tie viac a viac sú somariny. Mám strašne rád poznámky typu, že keď my chceme registrované partnerstvá, niekto sa chce zaregistrovať so svojim psom. Veď nech sa páči. Keď ten pes bude schopný na úrade povedať „áno”, som všetkými desiatimi za.

Ako vnímate, že vás prirovnávajú trebárs k zoofilom, pedofilom a podobne?

Toto zo svojho života absolútne vytesňujem a o takých hlupákoch odmietam diskutovať. Nech sa páči. Keď si takí ľudia myslia, že sú nejako výnimočne zdraví… Mám iné problémy ako riešiť hlupákov. K tomu som sa jednoducho dopracoval vekom. Nejaký sedemnásťročný mladík mi začne trebárs rozprávať, že som úplný odpad spoločnosti a mali by ma vysťahovať na opustený ostrov. Veď takýto človek je sám o sebe doslova vtip. Je to smiešne.

Prečo žiadate registrované partnerstvá?

Neviem, prečo ich chcú ostatní homosexuáli, viem, prečo ich chcem ja. Lebo ich proste chcem. Chcem byť registrovaným partnerom so svojim druhom.

Pre mnohých chabý dôvod.

Nevadí, pre mňa je to dostatočný dôvod.

Skúste to vysvetliť.

Jednoducho chcem náš vzťah preniesť na vyššiu úroveň.

Cítite potrebu vlastniť iba ten papier?

Áno. Som strašný konzervatívec a cítim potrebu vlastniť ten papier.

Okrem papiera by sa niečo zmenilo?

Nie. Nič. Myslím to úplne vážne.

Operuje sa tým, že by ste sa mohli dozvedieť informácie o zdravotnom stave partnera, keby bol v nemocnici a podobne.

Chcel by som dnes vidieť toho doktora, ktorý by mi odmietol povedať niečo o zdravotnom stave môjho dlhoročného partnera. Odtrhnem mu hlavu a kamsi mu ju napchám. Veď si ma predstavte, keď budem prežívať totálny strach o svoju lásku, že tam prídem a niekto ma niekam pošle. Mňa nezastaví ani buldozér, to vám garantujem.

Na toto ja registrované partnerstvo nepotrebujem. Uvedomujem si všetky tie problémy s majetkom, aj ďalšie veci, ktoré nám bez registrovaného partnerstva komplikujú život, ale toto fakt pre mňa nie je dôvod, prečo ho chcem. Ja si takéto veci vybavím aj bez nejakého zákona rovnako, ako som si celý život vybavoval všetko sám. O seba strach nemám, ale poznám ľudí, ktorým by to partnerstvo mohlo významne pomôcť.

Prekáža homosexuálom slovo buzerant?

Neviem, ja ho používam bežne. (smiech) Skôr ma štve, že sa nám venuje viac pozornosti ako treba. Stále to niekto rozoberá, píše o tom, vyjadruje sa k tomu. Načo sa vyjadrujú ľudia, ktorí o tom nemajú ani poňatia a nevedia, kde je sever? Koho to zaujíma?

….

Ako sa cíti občan Slovenska, ktorému poslanec Gabura odkazuje, že žije v smrteľnom hriechu a Slota do neho kope ako do odpadu?

Jedným uchom dnu, druhým von. Nech si tie svoje názory užijú. Slota nech hovorí čokoľvek, vždy je to blbosť. Ani nemôžem povedať, čo si o ňom myslím, lebo by ma zažaloval. Keď sa ma niekto opýta, ako vníma tupca, odpoviem – ako tupca.

Vo vláde dominuje ľavicová strana. Myslíte, že otvoria aj tému registrovaných partnerstiev?

Ak ju u nás niekto otvorí, tak jedine Fico. To je hrozný pocit, že práve on, lebo som pravičiar ako vyšitý. Realitou však je, že to jednoznačne bude musieť otvoriť. Nikto iný to nespraví.  

 

Z rozhovoru uvádzame len ukážky. Celý rozhovor je na adrese:  

http://www.sme.sk/c/3434594/ivan-kobner-liecba-homosexuality-je-somarina.html

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s