TOYEN – viac ako len česká FRIDA

Posted: október 30, 2007 in Q art
Značky:, , ,

Maliarka Toyen, ktorá je považovaná za jednu z najslobodnejších tvorivých osobností minulého storočia a významnú osobnosť nielen českého ale i svetového umenia, sa narodila 21. septembra v roku 1902 v Prahe na Žižkove. Zomrela o 78 rokov neskôr (9. novembra 1980) v Paríži. Mnohé otázky o jej živote však dodnes ostávajú záhadou.

Vzdala sa spútavajúcich rodinných väzieb a obrátila sa smerom k svojim priateľom „spriaznených voľbou”. Malomeštiacke konvencie jej boli cudzie  a prikláňala sa k anarchistickému hnutiu. Popierala tradičnú rolu ženy a nechávali si hovoriť v mužskom rode. Jej životný osud nebol jednoduchý, ona sa však rozhodla viesť nezávislý život. Na svoju tvorbu mala veľké nároky, pričom vynikala mimoriadnymi maliarskymi kvalitami, odvážnou predstavivosťou a nesmiernou intenzitou výrazu.

V protelárskej štvrti, kde sa narodila, vyrastala pod menom civilným menom Marie Čermínova. Po uliciach sa potulovala v mužskom robotníckom odeve, pretože pracovala v dielni na výrobu mydla. V 17 rokoch sa ako mladá adeptka na umeleckú dráhu prihlásila na pražskú Umeleckopriemyslovú školu (1919-22). Ešte počas štúdií, začiatkom 20tych rokov, sa zoznámila so svojim dlhoročným priateľom Jindřichom Štyrským (1899-1942), s ktorým ju až do jeho smrti ich spájalo celoživotné a zároveň tvorivo-inšpirujúce priateľstvo. Po skončení školy sa spolu s ním pripojila k avantgardnému zoskupeniu mladej českej generácie Devětsil.

Svojim rodným menom sa podpisovať nechcela a prijala rodovo neutrálny a nesklonovateľný a dodnes stále záhadný pseudonym TOYEN, ktorý pre ňu údajne vymyslel Jaroslav Seifert. Nevzdala sa však iba svojho rodného mena. Nemala rada ani svoj ženský rod a s obľubou o sebe hovorila v mužskom rode. Hoci to pre jej umeleckých priateľov bolo spočiatku nezvyčajné, časom si na to zvykli a akceptovali to.

V ranných rokoch svojej tvorby sa pohrávala s postkubizmom a inšpiráciami purismu, či naivismu. Neskôr v druhej polovici 20tych rokov, keď sa načas presťahovala do Paríža, spoločne so Štyrským vytvorili vlastný smer – artificielismus ako alternatívu k surrealismu a abstrakcii, ktoré v tom čase predstavovali dominantný prúd vtedajšej parížskej avantgardy. Hlavným princípom artificialismu bolo prepojenie maľby a poézie s cieľom navodiť lyrickú atmosféru a vzbudiť v divákovi / poslucháčovi poetické dojmy. Prvú výstavu spolu so Štýrským mala v roku 1926 v Paříži, v Galerie de l’art contemporain.

Koncom 20tych rokov sa vrátili do Prahy, kde svoje zaujatie surrealizmom ďalej prehlbovali. Na jar v roku 1934 sa stali spoluzakladateľmi Skupiny surrealistov v ČSR, ktorá spolupracovala priamo s  Bretonovou skupinou v Paríži. Svoju prvú výstavu v Prahe predstavila Toyen verejnosti v roku 1935. S výnimkou vojny, sa zúčastnila na väčšine medzinárodných surrealistických výstavách.

Medzinárodné kontakty neskôr prerušila nacistická okupácia a tvorba mnohých umelcov, ako i Toyen musela prejsť do ilegality, bez možnosti vystavovania a publikovania. Počas vojny schovávala u seba básnika židovského pôvodu Jindřicha Heislera, ktorý sa vyhol registrácií a následnému transportu do táborov smrti. Pred nacistami ho schovávala vo vani v kúpeľni svojho bytu. Koniec vojny priniesol slobodu len na krátko. Nastupujúci stalinizmu predstavoval pre slobodomyseľných umelcov rovnakú hrozbu ako nacisti. Toyen spolu s Heislerom utiekli tesne pred komunistickým prevratom v roku 1947 do Paríža, kde Toyen žila v exile a aktívne pôsobila v surrealistických kruhoch až do svojej smrti.

Bola nezávislá nie len svoj svojom živote, ale i vo svojej vlastnej tvorbe. Odmietala sa nástojčivo presadzovať a prispôsobovať sa pri tom požiadavkám galérií a predstavám výtvarných kritikov. Maľovanie bolo pre ňu vnútornou potrebou a výstavy predstavovali manifestáciu priateľstva s inými surrealistickými umelcami ako napr. básnikmi, ktorí pre ňu písali básne, či texty do výnimočných a originálnych katalógov. Jej českú monografiu z roku 1938 napísal básník Vítězslav Nezval, do francúzskej z roku 1953 prispeli napr. André Breton, Benjamin Péret a Jindřich Heisler. 

Životný štýl českej poetistickej generácie – generácií umelcov, ktorí žili v ére Toyen – charakteristický potulovaním sa po kaviarňach a bohémstvom, bol samozrejme tŕňom v oku staršej generácií. Seifert spomína: „Nic nám nebylo svaté. Byli jsme mladí, líbili se nám krásne, elegantné slečny  a Toyen nás mermomocí ujišťovala, že má tentýž hřích”. Seifertové slová určite neboli myslené len tak do vetra.  Zatiaľ čo ostatní surrealisti opatrne koketovali s erotickými témami, bola to práve Toyen, ktorá v 20tych rokoch 20. storočia začala otvorene maľovať odvážne erotické akvarely. Taktiež prispievala do všetkých vydaní Erotické revue a nakreslila sériu ilustrácií pre cyklus lesbických sonetov Paula Verlaina.

Slávnou sa stala i jej kniha ‚Jedenadvacet‘ z roku 1938, ktorá bola pôvodne zamýšľaná ako svadobný dar pre Jaroslava Brouka a jeho budúcu ženu Mariu. V dnešnej dobe by kniha možno nepôsobila veľmi prevratne, avšak v medzivojnovou období bola v skutku nevídaným počinom. Táto kniha s prívlastkom česká avantgardná kamasútra predstavuje podnetný materiál i pre dnešnú (post)feministickú dobu. Karel Srp o knihe píše: „I když nelze jednoznačně tvrdit, že by kresby knihy Jedenadvacet Toyen určila výhradně pro mužské, nebo naopak ženské oči, jejich hlavní hrdinkou se stala téměř výhradně žena, zatímco muže zastupoval především jeho sexuální orgán, měnící se ve fetiš: lze jej uchovávat v kleci, držet na rukavičce a sledovat, jak ejakuluje, lze na něm tančit a vedle něj ležet. Ženy nad ním mají moc, přivlastňují si jej pohledem a dotekem, mění se jim ve figurku na šachovnici, živou loutku, uchovávanou na hraní, je trofejí vítězství…” Ženskej sexualite pripisovala moc a prezentovala ju v aktívnej polohe. Nakoľko to súviselo s jej otvorenou rodovou identitou, ostáva nezodpovedanou otázkou. Každopádne, svojimi grafikami s temer až pornografickou tematikou, ktoré Toyen zvyčajne podpisovala T alebo XX, dodnes provokuje záujem nielen výtvarných kritikov. Nedávna retrospektíva jej tvorby v Galérii mesta Praha prilákala 67 000 návštevníkov.

Prirovnanie Toyen k svetoznámej Fride nie je tak úplne mimo obraz. Toyen je považovaná za výraznú postavu nielen českej medzivojnovej avantgardnej generácie, ale je i zároveň jednou z mála surrealistických umelkýň, ktorá sa vo významnej miere presadila v európskom, takpovediac čisto mužskom surrealitiskom hnutí. 

Obdobne ako v prípade Fridy Kahlo, sa i život Toyen stal predmetom záujmu novodobých filmárov. Minulý rok predstavili režisér Jan Nemec svoj nový film s jednoduchým názvom Toyen. Hlavné úlohy v ňom stvárnili Zuzana Stivínová ako Toyen a Jan Budař ako Jindřich Heisler. Film však nie je obyčajným dokumentom ani životopisným filmom. Myšlienku rozpracovať obrazy, ktoré Frida Khalo maľovala, do samotného príbehu jej života načrtli americký tvorcovia filmu Frida iba z okraja. Naopak, surrelistická fantazijná ríša je hlavným pozadím, na ktorom sa odvíja film o Toyen. Skúste ho vymáknuť vo filmových luboch, mainstreamové kiná asi nebudú mať zaujem.

Zdroje:

  1. Jiří Olíč: Fantóm Toyen.  In .Tyždeň , 6. 2. 2006
  2. Heslo Toyen v českej Wikipedii: http://cs.wikipedia.org/wiki/Toyen
  3. Zbytok cez http://www.google.com/
Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s