Archive for the ‘Q rodina(family)’ Category

Via Scoop.itsexismy

Charlotte Moore took a few tweets from people promising to kill their children if they were born gay, and filmed actors playing expectant parents repeating them.

Via thenewcivilrightsmovement.com

ZDÁ SA, že ani PO roku sa nič nové ako obyčajné BLA BLA BLA z úst ČaploFICOvskej vlády neurodilo. Akurát SLOTA trochu vyostril, Gabura okorenil a Iniciatíva Inakosť v rozpakoch hľadí smerom do zeme či na dno svojej ružovej hrude. Pôvodný článok: Čaplovič sľubuje, pink world sa opatrne raduje vyšiel v polke augusta 2006.Najprv pán Čaplovič vo štvrtok (10.8.2006) celému pospolitému slovenskému a ostatnému ľudu prostredníctvom agentúry SITA vytrúbil dohodu vlády s cirkvami o tom, že oni (cirkvi) nebudú otvárať výhradu svedomia ak im oni (vláda) za to dajú na zlatom podnose hlavu registrovaného partnerstva. A na druhý deň už pán vicepremiér v štátnej roztrubovni – v Slovenskom Rozhlase pozitívne ohlasoval, že je pripravený otvoriť diskusiu o registrovanom partnerstve nielen s koaličníkmi ale aj s mimovládnými organizáciami.

ŠTVRTOK 10.8. 2006

Na dohode s cirkvami zverejnenej vo štvrtok je pozoruhodné, že s cirkvami, sa zdá, na túto tému vláda ochotne diskutuje a vyjednáva, ale názor nás teplých na druhú časť predmetného obchodu (keďže sa nás týka) už zdá sa nikoho nezaujíma. Že by znova o nás bez nás? To sme tu už raz mali. A vôbec, tento trhový obchod je veľmi prapodivný. Nadpráva jednej náboženskej skupiny (nad napr. neveriacimi alebo veriacimi v iné cirkvi) boli na miskách trhových váh vyvážené občianskym právom skupiny diskriminovaných občanov a občianok, ktorí si poctivo platia svoje dane, a ešte sa z nich podporuje aj cirkev onej spomínanej náboženskej skupiny. K občianskej neposlušnosti formou neodvádzania daní sa zatiaľ vyzývať nechystám. Možnosť analyzovať štvrtkové a piatkové vyhlásenia pána Čaploviča si nemôžem nechať ujsť. .Podľa p. Čaploviča, dôvodom prečo pristúpila vláda na tento nepísaný konsenzus, je že vláda by nerada spoločnosť znovu delila a traumatizovala rôznymi krajnými vyhláseniami z jednej alebo z druhej strany.

Toto znie ako ďalšia obľúbená trhová metóda – miešanie hrušiek z jablkami. Zatiaľ čo spoločnosť by bola určite traumatizovaná po prijatí výhrady vo svedomí pre privilegovanú skupinu veriacich, nakoľko by predstavovala nadpráva pre vymedzenú skupinu ľudí, a tých druhých vyznávajúcich tú nie-správnu vieru, alebo nevyznávajúcich žiadnu registrovanú vieru, by dokonca diskriminovala, či ich v uplatňovaní ich vlastných práv dokonca obmedzovala, v prípade registrovaného partnerstva k ničomu takému nedochádza.

Zatiaľ čo výhrada vo svedomí napr. katolícky zmýšľajúceho gynekológa by mohla ohroziť druhého človeka, napr. život napr. nedobrovoľne tehotnej ženy alebo aspoň jej právo rozhodovať o svojom tele (do určitej hranice), využitie práva na registrované partnerstvo neohrozuje nikoho. Podobným príkladom by bola túžba katolícky veriaceho učiteľa vynechať evolúčnú teóriu alebo sexuálnu výchovu o antikoncepčných prostriedkov zo vzdelávania, ktorá by upierala právo na informácie a vzdelanie detí a ich rodičov. Registrované partnerstvo naopak zaväzuje iba dvoch ľudí, ktorí ho uzavrú k vzájomným právam a povinnostiam. A druhého koho zaväzuje sú inštitúcie ako sú banky, úrady, nemocnice – smerom k nim zoficialňuje rodinnú situáciu klienta / pacienta – tak aby aj úradne bol rešpektovaný reálny rodinný stav – t.j. že údaje o zdravotnom stave má právo vedieť registrovaný partner, že rozhodovať o život zachraňujúcich procedúrach má životná družka alebo, že majetok ale aj dlhy, ktoré možno spolu narobili, sú spoločné – lebo oni dvaja alebo ony dve sú rodinou. Banka alebo nemocnica ako inštitúcia ako právnická osoba nemá občianske a ľudské práva, tie prislúchajú jednotlivcom. Ak by sa to aj riaditeľovi / riaditeľke nemocnice či banky osobne nepáčilo, jeho/jej povinnosťou je postupovať voči klientom / pacientom nediskriminačne. V prípade, že neexistuje oficiálne papierové uznanie vzťahu dvoch osôb rovnakého pohlavia, k takejto diskriminácií – nerovnakému zaobchádzaniu – naďalej bude dochádzať.

Jeho prijatie by predovšetkým prestalo traumatizovať skupinu diskriminovaných občanov a občianok, ktorí sú znevýhodnení v porovnaní s inými dospelými ľuďmi, ktorí sa rozhodli svoj partnerský záväzok zoficiálniť (a teda oficiálne prijať nielen práva ale aj povinnosti voči sebe navzájom -ako to z manželstva vyplýva). Pripúšťam, že by prijatie registrovaného partnerstva mohlo „traumatizovať” niektorých homofóbne naladených občanov, tak ako antidiskriminačný zákon pravdepodobne „traumatizoval” neo-nacistov a neo-fašistov, pretože ochraňuje menšiny, nielen etnické a rasové pred ich nenávisťou, fyzickými a verbálnymi útokmi, alebo rôznymi nepriamymi a sofistikovanými formami diskriminácii.

Tento druh “traumatizácie” netolerantnej menšiny spoločnosti ju ale v skutočnosti nijako osobne neohrozuje a teda podľa definície vlastne ani netraumatizuje – ich osobné priestory a práva nikto neobmedzuje. Iba im ukazuje že homofóbne, xenofóbne, rasistické, sexistické a iné obdobné správanie nie je v spoločnosti vítané, pretože chceme zakladať našu spoločnosť na demokratických a občianskych princípoch, ktoré si kladú za cieľ dávať všetkým občanom a občiankam rovnaké práva a hlavne šancu žiť svoje životy naplno a bez obmedzení realizovať svoj osobný potenciál.

Je nutné však dodať, že vo štvrtkovom vyhlásení p. Čaplovič pripustil, že sexuálne menšiny sú osobitný problém, ktorému sa nemôžeme vyhnúť. Podľa jeho slov „Marginalizácia, vytláčanie istej skupiny ľudí zo spoločnosti, je principiálne nebezpečné, pretože založí do budúcnosti situáciu, ktorá sa bude ťažko riešiť. Chceme vytvoriť priestor, aby sa na Slovensku začalo o tom diskutovať.” Aj keď osobne by som radšej bola za to, aby sa nehovorilo o „probléme” ale o „téme,” jeho ochota diskutovať je v porovnaní s predošlým období a v neposlednej rade aj v porovnaní s informáciou o „nepísanej dohode” s cirkvami pokrokom. Keď už nič iné, pokrokom je aspoň to, že niektoré politické strany sú ochotné o situácii gejov a lesieb diskutovať – a nerobia to v stave vypočítavosti, napr. pred voľbami, keď sa ktosi snaží vyhrabať zo zúfalo prepadnutých preferencií svojej skompromitovanej liberálnej strany.

Podpredseda vlády Čaplovič by podľa svojho štvrtkového vyjadrenia dokonca rád otvoril otázku financovania cirkví. Vyjadrili sa síce opatrne ohľadom konkrétnych výsledkov tejto diskusie, ale zdá sa, že sú aspoň ochotní o tom diskutovať a nenechať sa vydierať tajnými dohodami s cirkvami a hlavne prázdnymi frázami od nadčasových hodnotách. Keby sme sa riadili nadčasovosťou, niektoré náboženstvá a duchovné koncepcie by si mohli prednostné právo určovať svetu ako sa má žiť mohli uzurpovať dávno pred kresťanstvom, resp. katolicizmom. Ale tie aspoň majú toľko chochmesu, že skromne mlčia, alebo len nemajú takú politickú moc. Vyberte si.

Trochu zo svojej motivácie ohľadom otvárania otázky financovania cirkví odhalil pán Čaplovič aj poznámkou o tom, že si vie predstaviť jej zapojenie do misionárskych aktivít a aktivít v prospech rómskej komunity. Ale viac sa od neho asi očakávať asi nedalo.

PIATOK 11.8. 2006

Ako si však vysvetliť piatkové vystúpenie p. Čaploviča v národnej roztrubovni? Titulok tlačovej agentúry SITA tento krát hlásal, že Čaplovič chce presadiť registrované partnerstvoPodľa správy SITA totiž pre večerný Rádiožurlnál SRO Čaplovič vyhlásil, že by o registrovanom partnerstve privítal diskusiu: “Áno, som osobne za prijatie takéhoto zákona s tým, samozrejme, že nie som za to, aby si mohlo takéto partnerstvá adoptovať deti. Toto je pre mňa podstatné.” Dokonca vyhlásil, že sa nebráni ani spolupráci s mimovládnymi organizáciami: “Ak diskusia aj s mimovládnymi organizáciami alebo vôbec s celou spoločnosťou prijme takýto konsenzus, som ochotný v spolupráci s ich zástupcami takýto zákon pripraviť.” Otázka je akých mimovládnych organizácií sa chce pýtať na názor, a ešte podstatnejšie je, či mu ako dôkaz o celospoločenskom konsenze nestačia ostatné prieskumy verejnej mienky, ktoré ukazujú, že registrované partnerstvo už dlhší čas podporuje viac ako polovica populácie.

Koaliční partneri zo SNS a ĽS-HZDS sú očividne v rozpakoch. Pre SNS je to myšlienka neprijateľná a pre pána Slotu osobne zrejme aj „traumatizujúca.” HZDS ako vždy opatrne lavíruje a bla bla bla frázami sa pokúša zakryť to, čo si skutočne myslí: že je v podstate rovnako nacionalistické a národniarske a teda aj proti-homosexuálne a homofóbne naladené ako SNS. Poslanakyňa HZDS Beáta Sániová obhajuje rozpačitý postoj argumentom o citlivej otázke, ktorá m dve roviny – medicínsku a spoločenskú. Kde sa nabrala medicínska otázka v kruhoch HZDS ostáva záhadou, nakoľko téma „liečenia” homosexuality” je doménou pána Rakúsa z KDH, ktorý svojou unikátnou psychiatrickou praxou jednoznačne ašpiruje na Nobelovú cenu za pokrok v medicíne, ktorú mu však očividne pro-homosexuálne Švédsko určite z čisto ideologických dôvodov doposiaľ odopieralo :o)

Iniciatíva Inakosť meno Hana Fábry samozrejme slová p. Čaploviča privítala. Podľa InIn je možnosť uzatvárať zväzky medzi osobami rovnakého pohlavia súčasťou občianskych práv a života spoločnosti. Hana Fábry jednoznačne pozitívne: “Samozrejme, že to vítame a veľmi sa tešíme, rozhodne ponúkanú spoluprácu prijímame.” Držíme im palce.

Aby sme však neprepadli predčasným oslavám, treba dodať, že p. Čaplovič, sa chystá najmä diskutovať a hrany obrusovať, o prijatie zákona o registrovanom partnerstve zubami nechtami silou mocou bojovať určite nebude. Spor v koalícii hneď v prvom povolebnom roku si predsa Ficovci predsa len dovoliť nemôžu. . “Ide o diskusiu, nejde o prijatie ad hoc zákona. Nech každý si povie svoj názor, hrany sa budú vzájomne obrusovať a pripravíme taký zákon, ktorý bude vyhovovať všetkým. Netreba sa báť tieto tabuizované témy otvárať na Slovensku, pretože tým, že ich neotvárame, že ich odsúvame, tým pádom slúžime niekomu inému na Slovensku a neslúžime občanom Slovenskej republiky,” skonštatoval pre SRo.

Každopádne štvrtkové a piatokvé vyjadrenia pána Čaploviča, nech už sú akokoľvek rozmanitné a občas aj vzájomne protichodné, tým pozitívnym je aspoň vôľa diskutovať. Tohto jediného sme sa v ostatných rokoch nemali šancu domôcť. Poslednou stranou, ktorá bola ochotná otvorene o tejto téme hovoriť bola dnes už mŕtva a zabudnutá Strana demokratickej ľavice. Dnes, zdá sa, ako by začala v Smer-áckych kruhoch kde tam presakovať aj skutočná pro-občianska ľavicová politika. Otázkou zostáva, nakoľko dlhodobo konzistentná bude vôľa otvorene diskutovať. Možno sa najbližších dňoch po horúcich HZDS – SNS – SMER rokovaniach dočkáme ešte zaujímavejších a pozoruhodnejších vyjadrení.

Predsa len, i keď žijem v pink svete, ružové okuliare nenosím. A len ťažko sa mi predstavuje ako pán premiér Fico bude vedieť zladiť Čaplovičovu ochotu diskutovať a presadzovať aspoň ako taký pro-občiansky prístup, ktorý tieto ostatné dva dni naznačujú, s doposiaľ známymi a dosť tvrdými otvorenými homofóbnymi názormi pána Slotu

Vyhlásenie Iniciatívy Inakosť nájdete na stránke http://www.changenet.sk/?section=spr&x=219172

Z rozhovoru uvádzame len ukážky. Celý rozhovor je na adrese:  

http://www.sme.sk/c/3434594/ivan-kobner-liecba-homosexuality-je-somarina.html

 

Aj my sami musíme zmeniť správanie. Nestačí vykrikovať “akceptujte ma, lebo som teplý”, tvrdí v rozhovore pre SME.sk homosexuál, ktorý si želal vystupovať pod menom IVAN KOBNER. 

S rozhovorom ste súhlasili pod podmienkou, že ostane zachovaná vaša anonymita. Prečo?

Nejde o mňa, ale o moju širokú rodinu. Akceptovali, aký som, ale cítim, že potrebujú istú ochranu, lebo nie je jednoduché vyjsť s niečím takým na verejnosť. Možno by to bolo pre ľudí pod vlastným menom bolo dôveryhodnejšie, ale mne je jedno, či to tak bude pôsobiť. Neriešim to. 

(viac…)

Plagáty politických strán volebnej kampane v lete 2006 na Slovensku ponúkali šancu na slušný život pre všetky rodiny. Mnohým z nás je jasné, že to bolo, bohužiaľ, iba predvolebné heslo, a potrvá poriadne dlho, kým sa naozaj naplní v reálnom živote, nech už tieto voľby dopadnú akokoľvek. Na to, aby sa sľuby skutočne plnili, je potrebná náležitá dávka politickej kultúry. To, čo nám najviac chýba, je aspoň závan schopnosti akceptovať rôzne názory a spoločne viesť krajinu v skutočnej politickej „koalícii” – koalícii, ktorá možno sleduje jeden cieľ, ale zároveň rešpektuje rozmanitosť. Politici a političky by sa mohli priučiť čosi z feministickej a queerovskej teórie o koaličnej politike – bolo by úžasné, keby sa o to aspoň pokúsili.  
Niektoré rodiny sa však do kategórie „všetky rodiny” včleňujú len veľmi ťažko. Čo na tom, že oni a ony sú rodinami. Pre ne a pre nich, ale aj pre mnohé a mnohých z nás a občas aj pre LGB aktivistov, nie sú LGB rodiny tým, čo si automaticky predstavíme, keď sa povie „všetky rodiny”. Adoptované deti v heterosexuálnych rodinách, slobodné matky, a možno aj „slobodní otcovia” sú typy rodín, ktoré sa v politických diskusiách aspoň sem-tam spomenú, a tak sa nám naše chápanie rodín pomaly, ale predsa rozširuje. Hovoriť verejne o LGB rodinách je však stále tabu.

Keďže sa Slovensko tak rado porovnáva s Českom, využijem príklad Českej republiky napr. aj preto, lebo Česká republika nedávno prijala zákon o registrovanom partnerstve. Možno namietať, že tento príklad nie je celkom primeraný, keďže ani český zákon otázku LGB rodín nerieši. Pokúsim sa ukázať, že aj napriek tomu je príklad českej cesty vhodným poučením. Česká republika má totiž nielen registrované partnerstvo, ale popri ňom aj celkom ojedinelý projekt Family reunion (http://www.family-reunion.net/). Všetky lesbické mamy a gejskí otcovia, alebo tie a tí, čo sa nimi chcú stať, o webovej stránke projektu už pravdepodobne vedia, alebo by ju mali čím skôr navštíviť. Ostatní by ju mali navštíviť ak už nie z povinnosti, tak aspoň zo zvedavosti.

Obyvateľky a obyvatelia Českej republiky sa nebáli témy registrovaného partnerstva tak ako podľa niektorých prieskumov slovenská verejnosť, ale získať ich tiež nebolo ľahké. Česká Gay a lesbická liga sa s rovnakou odvahou postavila aj k téme lesbických a gejských rodín – a to už sa o slovenskej súčasnej aktivistickej lobby povedať nedá. Český projekt a stránka Family reunion sa neobjavili sčista-jasna potom, ako sa v Českej republike podarilo dosiahnuť prijatie zákona o registrovanom partnerstve, t.j. až vtedy, keď už táto téma bola bezpečná a prestala „ohrozovať” prijatie registrovaného partnerstva. O téme gejských a lesbických rodín sa otvorene hovorilo už dávno predtým, napr. veľmi výrazne dominovala na jeseň minulého roku na ostatnom GLBT filmovom festivale Mezipatra, ktorý už dlhé roky zapúšťa korene na českej filmovej scéne. Téma lesbického a gejského rodičovstva bola námetom mnohých filmov, motívom sprievodnej fotografickej výstavy, ako aj predmetom verejných diskusií s publikom počas festivalu. Tu niekde možno nájsť počiatky projektu Family reunion – práve pod touto hlavičkou sa odštartovalo hrdé zviditeľňovanie gejských a lesbických rodín na festivale.

Nebolo to vždy tak, a ako ukazuje aj text Věry Sokolovej, nielen verejnosť, ale aj niektorí gejskí aktivisti mali v minulosti k tejto téme problematický a skresľujúci vzťah. Voliť vhodné argumenty nie je vždy ľahké, najmä v politickom prostredí, a občas sa vedome alebo nevedome podarilo vysloviť veci, ktoré sa síce usilovali obhajovať tému homosexuality, v konečnom dôsledku však vyznievali homofóbne. Podľa Viery Sokolovej obrat priniesli najmä ženské aktivistické hlasy, ale ani ona neredukuje tému LGB rodín iba na lesbické rodiny. Naopak, vyzdvihuje, že práve v dôsledku rodových a homofóbnych stereotypov sú z témy GLB rodičovstva vyčleňovaní gejskí muži, pričom úzko vymedzený ostáva aj priestor pre formulovanie emocionálne plnohodnotných rodičovských identít heterosexuálnych mužov. Viac než inde sa práve v tejto téme ukazuje, že rodové stereotypy škodia v porovnateľnej miere ženám aj mužom. Feministické hnutia, smery, iniciatívy, projekty a idey tak ponúkajú šancu zlepšiť tento svet nielen pre ženy, ale aj pre mužov.

Na Slovensku sme však iní. Teplí aj neteplí, Slovensko, ako sa zdá, má v obľube špecifické cesty a zvláštnosti. Vatikánska zmluva, ojedinelá v regióne bývalého postkomunistického bloku, deklarácia o zvrchovanosti kultúrnych hodnôt či voľby nie „za”, ale „proti niekomu” – to je len zopár príkladov z nie-teplej agendy. Ale zdá sa, že i teplá agenda je špecifická. Zatiaľ čo v Českej republike možno sledovať vývoj od homofóbnych argumentov voči gejským a lesbickým rodinám (prítomných aj v LGBT komunite) k odvahe verejne diskutovať o týchto témach aj v čase reálnej šance dosiahnuť registrované partnerstvo, na Slovensku mám v súčasnosti pocit, že z akýchsi prapodivných – vraj pragmatických – dôvodov kráčame smelo VZAD.

Keď konečne téma registrovaného partnerstva pred rokmi zaznamenala po viacerých pokusoch aj odozvu politikov i médií, začala sa zlatá éra gejsko-lesbického aktivizmu. Bol ňou rok 2000 a roky nasledujúce: sformovala sa Iniciatíva Inakosť a návrh zákona o registrovanom partnerstve (premenovanom na životné partnerstvo) sa nakoniec dostal do parlamentu. V decembri roku 2000 prebehla prvá verejná diskusia na odbornej úrovni – konferencia „Spoločná cesta k inštitútu registrovaného partnerstva na Slovensku”. Príspevok Marianny Šípošovej, jednej z hovorkýň InIn, k téme gejského a lesbického rodičovstva a homosexuálnej rodiny ocenili všetky prítomné a prítomní. Tak ako v Čechách nedávno, ani slovenské gejsko-lesbické aktivistické lobby už pred šiestimi rokmi napodiv nevnímalo tému LGB rodín ako ohrozenie snáh o registrované partnerstvo, keď priamo pod hlavičkou takto označenej konferencie M. Šípošová svoj príspevok predniesla. Téma gejsko-lesbických rodín nechýbala ani v publikácii Neviditeľná menšina, ktorá bola projektom nadácie Občan a demokracia. Bola určená učiteľkám a učiteľom na školách, ktorým informácie o problematike sexuálnej orientácie a sexuálnych menšín chýbali nielen v učebných osnovách, ale aj v ponuke učebných pomôcok. Gejská a lesbická, ale ani širšia verejnosť nemala v tom čase s témou GLB rodín toľko „problémov”, ako sa to javí dnes. Z môjho pohľadu autorky textov o LGB rodinách, psychologičky, LGBT aktivistky, a zároveň zdieľateľky ne-heterosexuálnej identity sa mi zdá, že na Slovensku dnes vyrážame míľovým krokmi – bohužiaľ – smerom späť.

Súčasný návrh zákona o životnom partnerstve, o ktorom sa v ostatnom čase rozpútala trochu predvolebná, veľmi nesmelá a miestami aj veľmi argumentačne slabá diskusia, naozaj otázku LGB rodín nerieši. Aký postoj dnes zaujímame k tejto skutočnosti? Niektorí LGB aktivisti a politickí predstavitelia (napr. ANO, KSS) zdieľajú názor, že neriešenie otázky LGB rodín je „výhodou”, vďaka ktorej by možno mal takýto zákon aj reálnu šancu uspieť v slovenskom parlamente. Tento názor by nebol taký nepochopiteľný, keby spomínané politické strany nedodávali, že zákon, ktorý by akékoľvek ustanovenia riešiace otázky rodičovských práv a povinností, napr. aj nebiologických registrovaných partnerov voči biologickým deťom ich partnerov, predsa len obsahoval, by nikdy nepodporili. A to nielen dnes, ale ani o desať, dvadsať či tridsať rokov.

Mám nutkanie napísať, že tomu rozumiem, ale v skutočnosti ani pri najväčšej snahe pochopiť údajnú „pragmatickosť” tohto rozhodnutia sa s týmto postupom LGB aktivistov nemôžem stotožniť. Takéto zmýšľanie a argumenty preň chtiac-nechtiac, vedome alebo nevedome, nenaznačujú nič menej ako to, že homosexualita nie je v poriadku.

Niekto, ako napr. lesbická mama, lesbická spolumama (nebiologická mama – partnerka biologickej mamy), lesby a geji, ktoré a ktorí chcú vychovávať dieťa, alebo aj „obyčajná” heterosexuálna mama či heterosexuálny otec, môžu považovať tento pokus o „pragmatický kompromis” za skôr nevýhodný ako výhodný. Zdieľam tento názor. Som presvedčená, že keď odmietame verejne hovoriť o tom, prečo niekto považuje LGB rodičovstvo za problém, prečo by geji a lesby nemali byť vhodnými rodičmi či už pre adoptované alebo vlastné deti, tak pripúšťame, že na tom mysterióznom argumente – „nie je vhodné” – je niečo pravdivé. Pravdivé na ňom nie je nič, je to obava, ktorá nepramení z ničoho iného ako z presvedčenia, že homosexualita je vlastne nejakým spôsobom chorá – zvrátená.

Miesto pragmatickej (a podľa mňa skôr pochybnej) „vhodnosti” rozhodnutia nehovoriť o tabuizovanej téme gejského a lesbického rodičovstva v rôznych podobách by som naopak privítala otvorenú diskusiu. Rada by som sa spýtala, čo zástankyne a zástancovia týchto argumentov myslia vyjadrením „nikdy by sme za túto hranicu nešli”, alebo dokonca že „homosexuáli (prípadne homosexuálne rodiny) ohrozujú tradičnú rodinu”. Privítala by som aj mnohé ďalšie argumenty, ktoré možno ešte ani nezazneli. Privítala by som šancu, ak už aj nie na slušný život pre tieto rodiny, tak aspoň šancu na otvorenú diskusiu o tom, prečo si poniektorí myslia, že tieto rodiny a títo občania sú niečo menej ako heterosexuálne rodiny alebo heterosexuálni občania. Obávam sa však, že otvorená diskusia s vecnými argumentmi je zatiaľ na Slovensku utópiou. Schopnosť otvoriť sa dialógu pritom nemusí znamenať žiadnu katastrofu. Ak tento priestor otvoríme, nevyskočia na nás žiadne „skazy ľudstva” ako z Pandorinej skrinky, ale pôjde naozaj o veľa – o šancu na slušný život pre všetkých z nás, naozaj pre všetkých z nás.

Ak diskusia niekoho ohrozí, tak len tých, ktorí sú presvedčení, že početnosť nahrádza vecnosť a že hlasitý názor znamená názor „pravdivý a jediný správny”. Ohrozia sa pozície tých, čo vďaka nerovnovážnemu systému majú možnosť uplatňovať moc nad ostatnými a z pozície tejto „moci” budia dojem, že ich individuálne názory a záujmy sú názorom a potrebami väčšiny.

Je zrejmé, prečo sa diskusii bránia odporcovia LGB rodín z radov ochrancov „tradičnej rodiny”. V hĺbke duše veria, že homosexualita je choroba a úchylka, no v tomto svetle by boli vykreslení len neradi. Prečo sa však dnes diskusii vyhýbajú aj niektorí LGBT aktivisti? Stáva sa naša menšina sama miestom mocenskej kontroly, kontroly marginálnych postojov a potrieb?

Ak áno, tak je to zatiaľ proces neuvedomovaný. Je smutné, že je to pohyb spiatočnícky, pretože kedysi sme v tejto veci boli ďaleko vpredu – tam, kde sa nedávno dopracovala aj česká komunita. My sa naopak vraciame späť. A to je škoda.

Článok bol publikovaný aj na http://www.aspekt.skhttp://diskriminacia.altera.sk 

Začiatkom marca prijal prezident Ivan Gašparovič na audienci tri manželské páry Hnutia kresťanských rodín. Témou rozhovoru bolo postavenie slovenských rodín a čuduj sa svete, stretnutie sa dopracovalo aj k otázke registrovaného partnerstva. Prezident všetkých občanov Slovenskej republiky je vraj, čo sa týka tejto otázky (už vôbec nie tak kupodivu) skôr konzervatívny.
Uf. Odľahlo mi, keď som v pamäti zalovila a uvedomila som, že ja som ho nevolila. Ja som totiž nevolila nikoho. Už ma totiž celkom nebaví voliť si vždy len to menšie Zlo.pre úplnosť Vám prinášam celú správu rádia Lúmen o tomto “tradičnom” stretnutí s “tradičnými” rodinami, ktoré sa dotklo i celkom “netradičnej” otázky:

Gašparovič dnes prijal tri manželské páry Hnutia kresťanských rodín
Rádio LUMEN 17:30

Prezident Ivan Gašparovič dnes prijal tri manželské páry Hnutia
kresťanských rodín. Hovorili o spoločenskom postavení slovenských rodín
ako aj o problémoch, ktoré s tým súvisia.

Prezident Gašparovič sa pri každej príležitosti zaujíma o každodennú
situáciu v živote rodín na Slovensku, hlavne v regiónoch, kde je vysoká
nezamestnanosť. Na prijatí zástupcov Hnutia kresťanských rodín na
Slovensku na čele s predsedajúcim párom Vladimírom a Máriou
Ďurikovičovcami bola prítomná aj prvá dáma Silvia Gašparovičová.

Ako prezidentský pár, tak aj manželské páry z Hnutia kresťanských rodín
poukázali na potrebu súdržnosti a kompaktnosti rodín. Hovorili o
problematike registrovaných partnerstiev, kde je prezident v tomto smere
skôr konzervatívny.

Záujem prezidenta o hnutie a rodiny, ich sociálnu situáciu si Vladimír Ďurikovič vysoko cení a doslova uviedol, že v tomto smere máme určite výborného prezidenta. Hnutie ponúklo hlave štátu svoje informácie i aktivity, s cieľom rozšíriť pohľad prezidenta o skutočnú situáciu na Slovensku. Hnutie spolupracuje aj s poslancami parlamentu a to pri tvorbe zákonov, ktoré sa týkajú rodín.

Ako prezident slovami hovorcu Mareka Trubača tak aj Vladimír Ďurikovič vyslovili obavy z globálnej krízy rodín vôbec. Silvia Gašparovičová potom predstavila svoj projekt nadácie vzdelanie a zdravie pre všetkých pod názvom Zdravý životný štýl pre vzdelanie a výchovu detí. Ide predovšetkým o návyky v zdravom stravovaní a športovaní, Hnutie kresťanských rodín sľúbilo zapojiť sa do tohto projektu a spolupracovať aj s nadáciou Silvie Gašparovičovej.

Pre rádio Lumen Ivan Kvačkay, Bratislava

Prvý decembrový deň boli publikované v denníku SME najnovšie zistenia prieskumu verejnej mienky na tému homosexualita. K právam gejov a lesieb sa vyjadrovali ľudia na Slovensku, v Poľsku, Maďarsku a Českej republike.
Údaje pochádzajú z októbrového prieskumu Centra pre výskum verejnej mienky a údajov výskumných agentúr GEORG a Focus.Najzaujímavejšie sú porovnania s našimi susedmi – krajinami Vyšegrádskej štvorky.

Právo na svadbu by homosexuálnym párom doprialo:

42 % Čechov
25 % Maďarov
24 % Slovákov
• 21 % Poliakov

Prístupnejšia je verejnosť samozrejme k registrovaným zväzkom homosexuálnych párov. S nimi súhlasí:

62 % Čechov
42 % Poliakov
39 % Slovákov
• 36 % Maďarov

S adopciou detí homosexuálmi súhlasí:

26 % Maďarov
18 % Čechov
14 % Slovákov
• 9 % Poliakov

A ako je to s ich osobnou skúsenosťou? Geja alebo lesbu osobne pozná:

43 % Čechov
30 % Slovákov
14 % Poliakov
• 8 % Maďarov

Posledná otázka viac než skúsenosti respondentov odzrkadľuje viditeľnosť gejov a lesieb v jednotlivých krajinách. Žalostne čísla Poliakov nemôžu prekvapiť nikoho, kto sleduje udalosti okolo gejsko-lesbických pochodov v tejto krajine. Nie len udalosti posledných týžňov ale i z posledných rokov učia poľských gejov a lesby, že byť out nie je v poľskej spoločnosti vítané.

Trošku paradoxnejšie vyznievajú nízke čísla Maďarských respondentov v poslednej otázke, ktorý sa naopak v otázkach gejských a lesbických práv na registrované partnerstvo, svadby a adopcie javia vcelku otvorení. Len málo z nich však pozná gejov a lesby osobne. Moje skromné obmedzené skúsenosti s budapeštianskou lesbickou komunitou hovoria, že maďarské lesby sa necítia v spoločnosti akceptovateľné. Tlak na tradičné rodiny a tradičnú úlohu ženy v nej je v Maďarsku jasne prítomný a lesbické vzťahy do nich nezapadajú. I keď maďarská spoločnosť neprejavuje negatívne postoje voči gejom a lesbám tak otvorene ako poľská, skryte, pod povrchom, sa predsa len gejom a lesbám podsúva odkaz, že ich viditeľnosť nie je vítaná, nakoľko nezapadá do obrazu žiadanej „tradičnej” heterosexuálnej maďarskej rodiny.

Na porovnanie Čechov a Slovákov sa vysvetlenie ponúka samo: konzervatívnejšia a katolícky založená slovenská spoločnosť je výrazne masírovaná anti-homosexuálnou katolíckou vieroukou nie len na miestach cirkevného života (tam, kde má na to možno cirkev aj právo) ale aj prostredníctvom politických predstaviteľov (a tu je by som predsa len spochynila samozrejmosť ich práva znevažovať skupinu obyvateľov, z ktorých daní sú tiež platení). Potom sa ani nemôžeme čudovať, že len 30 % ľudí osobne pozná na Slovensku geja alebo lesbu.

Novinárska poznámka že „K väčšej “utajenosti” slovenských gayov a lesbických žien prispieva celý komplex faktorov, napríklad aj zanedbateľný počet verejne známych osobností, ktoré by sa hlásili k takejto sexuálnej orientácii” sa mi nezdá tak úplne na mieste. Keď si uvedomím, s akým bulvárnym podtónom sa potencionálna homosexuálna orientácia celebrít v médiách zvykne prezentovať, ani sa nedivím, že sa im do toho nechce.

Naposledy som napr. zachytila článok v týždenníku LIVE! ktorý sa už s v titulke pohrával s bulvárnou pikoškou „Chlebo a Jaroš sú spolu.” Keď ste však časopis otvorili a článok prečítali, zistili ste akurát tak to, že obaja mladíci z rodu rýchlokvastník realito-showský pripravujú spoločný projekt – koncerty a tanečné vystúpenia. Nejde o to, či sú Chlebo a Jaroš gejovia, a či to taja. Ide o tom, že aj keby sa nejaká celebrita chcela k gejske alebo lesbickej identite prihlásiť, LIVE! jej dáva jasný odkaz o tom, ako plánuje s takouto informáciou naložiť – ako s bulvárnou pikoškou. V trochu slušnejších médiách má zas tú smolu, že priestor nedostane.

Coming outovanie celebrít nie je všemohúci liek. Áno, mohlo by pomôcť nahlodať verejnú mienku, ale trvalo by to nejaký čas, kým by sa ľady pohli, a tí a tie odvážne celebrity, ktoré by sa do toho pustili v prvom kole, by v ringu utŕžili určite veľmi nepekné rany zo strany médií. Kto by šiel do zápasu, keby poznal dopredu pravdepodobný výsledok, keby vedel že dostane riadne ako sa hovorí na hubu.

Časť médií spravila za posledné roky pokrok a mnohé z nich opustili formát bulvarizovania a pikoškovania gejov a lesieb z bežného ľudu. Dnes už sa nezvyknú na stránkach časopisov objavovať (v štýle senzácie napísané) príbehy o podivínoch skrývajúcich sa podnikoch pochybnej povesti. Väčšina aktivistov a aktivistiek si tiež dáva pozor a neposkytuje intervjú novinárom tohto formátu, alebo si aspoň vyhradzujú právo takéto dielo neautorizovať. O téme homosexuality sa viac menej prestalo písať ako o bulvárnej téme a zvyčajne sa presunula do roviny občianskych práv gejov a lesieb, prípadne k otázkam diskriminácie a intolerancie. Kedy prestanú byť takto predpotopným spôsobom vnímaní aj trochu viac známi ľudia? Aj to sú totiž iba ľudia. Z mäsa a kostí. Aj oni majú právo na ľudskú dôstojnosť.

Nechcem obhajovať známych gejov a lesby, ktorý žijú svojim gejsko-lesbickým životom iba v súkromí. Chcem len povedať, že sa im vôbec nedivím, keď vidím, ako sa k tomu stavajú naše média. Divím sa tak trochu snáď len tým, ktorí v záujme svojej kariéry (politickej, umeleckej a inej) pred verejnosťou imitujú a udržiavajú heterosexuálne vzťahy na oko. Mňa by to divadlo nebavilo, ale ako hovorieva moja mama: proti gustu žiaden dišputát. Mimochodom. Moja mama ma od mala učila ešte jednu vec. Keď sa dvaja ľúbia, na pohlaví nezáleží. Priala by som si, aby takú mamu malo viac detí… Najmä tých gejských a lesbických, aby ich coming outy neboli také bolestivé.