Posts Tagged ‘lesba’

Prvý decembrový deň roku 2005 boli publikované v denníku SME najnovšie zistenia prieskumu verejnej mienky na tému homosexualita. K právam gejov a lesieb sa vyjadrovali ľudia na Slovensku, v Poľsku, Maďarsku a Českej republike.
Údaje pochádzajú z októbrového prieskumu Centra pre výskum verejnej mienky a údajov výskumných agentúr GEORG a Focus.Najzaujímavejšie sú porovnania s našimi susedmi – krajinami Vyšegrádskej štvorky.

Právo na svadbu by homosexuálnym párom doprialo:

42 % Čechov
25 % Maďarov
24 % Slovákov
• 21 % Poliakov

Prístupnejšia je verejnosť samozrejme k registrovaným zväzkom homosexuálnych párov. S nimi súhlasí:

62 % Čechov
42 % Poliakov
39 % Slovákov
• 36 % Maďarov

S adopciou detí homosexuálmi súhlasí:

26 % Maďarov
18 % Čechov
14 % Slovákov
• 9 % Poliakov

A ako je to s ich osobnou skúsenosťou? Geja alebo lesbu osobne pozná:

43 % Čechov
30 % Slovákov
14 % Poliakov
• 8 % Maďarov

Posledná otázka viac než skúsenosti respondentov odzrkadľuje viditeľnosť gejov a lesieb v jednotlivých krajinách. Žalostne čísla Poliakov nemôžu prekvapiť nikoho, kto sleduje udalosti okolo gejsko-lesbických pochodov v tejto krajine. Nie len udalosti posledných týžňov ale i z posledných rokov učia poľských gejov a lesby, že byť out nie je v poľskej spoločnosti vítané.

Trošku paradoxnejšie vyznievajú nízke čísla Maďarských respondentov v poslednej otázke, ktorý sa naopak v otázkach gejských a lesbických práv na registrované partnerstvo, svadby a adopcie javia vcelku otvorení. Len málo z nich však pozná gejov a lesby osobne. Moje skromné obmedzené skúsenosti s budapeštianskou lesbickou komunitou hovoria, že maďarské lesby sa necítia v spoločnosti akceptovateľné. Tlak na tradičné rodiny a tradičnú úlohu ženy v nej je v Maďarsku jasne prítomný a lesbické vzťahy do nich nezapadajú. I keď maďarská spoločnosť neprejavuje negatívne postoje voči gejom a lesbám tak otvorene ako poľská, skryte, pod povrchom, sa predsa len gejom a lesbám podsúva odkaz, že ich viditeľnosť nie je vítaná, nakoľko nezapadá do obrazu žiadanej „tradičnej” heterosexuálnej maďarskej rodiny.

Na porovnanie Čechov a Slovákov sa vysvetlenie ponúka samo: konzervatívnejšia a katolícky založená slovenská spoločnosť je výrazne masírovaná anti-homosexuálnou katolíckou vieroukou nie len na miestach cirkevného života (tam, kde má na to možno cirkev aj právo) ale aj prostredníctvom politických predstaviteľov (a tu je by som predsa len spochynila samozrejmosť ich práva znevažovať skupinu obyvateľov, z ktorých daní sú tiež platení). Potom sa ani nemôžeme čudovať, že len 30 % ľudí osobne pozná na Slovensku geja alebo lesbu.

Novinárska poznámka že „K väčšej “utajenosti” slovenských gayov a lesbických žien prispieva celý komplex faktorov, napríklad aj zanedbateľný počet verejne známych osobností, ktoré by sa hlásili k takejto sexuálnej orientácii” sa mi nezdá tak úplne na mieste. Keď si uvedomím, s akým bulvárnym podtónom sa potencionálna homosexuálna orientácia celebrít v médiách zvykne prezentovať, ani sa nedivím, že sa im do toho nechce.

Naposledy som napr. zachytila článok v týždenníku LIVE! ktorý sa už s v titulke pohrával s bulvárnou pikoškou „Chlebo a Jaroš sú spolu.” Keď ste však časopis otvorili a článok prečítali, zistili ste akurát tak to, že obaja mladíci z rodu rýchlokvastník realito-showský pripravujú spoločný projekt – koncerty a tanečné vystúpenia. Nejde o to, či sú Chlebo a Jaroš gejovia, a či to taja. Ide o tom, že aj keby sa nejaká celebrita chcela k gejske alebo lesbickej identite prihlásiť, LIVE! jej dáva jasný odkaz o tom, ako plánuje s takouto informáciou naložiť – ako s bulvárnou pikoškou. V trochu slušnejších médiách má zas tú smolu, že priestor nedostane.

Coming outovanie celebrít nie je všemohúci liek. Áno, mohlo by pomôcť nahlodať verejnú mienku, ale trvalo by to nejaký čas, kým by sa ľady pohli, a tí a tie odvážne celebrity, ktoré by sa do toho pustili v prvom kole, by v ringu utŕžili určite veľmi nepekné rany zo strany médií. Kto by šiel do zápasu, keby poznal dopredu pravdepodobný výsledok, keby vedel že dostane riadne ako sa hovorí na hubu.

Časť médií spravila za posledné roky pokrok a mnohé z nich opustili formát bulvarizovania a pikoškovania gejov a lesieb z bežného ľudu. Dnes už sa nezvyknú na stránkach časopisov objavovať (v štýle senzácie napísané) príbehy o podivínoch skrývajúcich sa podnikoch pochybnej povesti. Väčšina aktivistov a aktivistiek si tiež dáva pozor a neposkytuje intervjú novinárom tohto formátu, alebo si aspoň vyhradzujú právo takéto dielo neautorizovať. O téme homosexuality sa viac menej prestalo písať ako o bulvárnej téme a zvyčajne sa presunula do roviny občianskych práv gejov a lesieb, prípadne k otázkam diskriminácie a intolerancie. Kedy prestanú byť takto predpotopným spôsobom vnímaní aj trochu viac známi ľudia? Aj to sú totiž iba ľudia. Z mäsa a kostí. Aj oni majú právo na ľudskú dôstojnosť.

Nechcem obhajovať známych gejov a lesby, ktorý žijú svojim gejsko-lesbickým životom iba v súkromí. Chcem len povedať, že sa im vôbec nedivím, keď vidím, ako sa k tomu stavajú naše média. Divím sa tak trochu snáď len tým, ktorí v záujme svojej kariéry (politickej, umeleckej a inej) pred verejnosťou imitujú a udržiavajú heterosexuálne vzťahy na oko. Mňa by to divadlo nebavilo, ale ako hovorieva moja mama: proti gustu žiaden dišputát. Mimochodom. Moja mama ma od mala učila ešte jednu vec. Keď sa dvaja ľúbia, na pohlaví nezáleží. Priala by som si, aby takú mamu malo viac detí… Najmä tých gejských a lesbických, aby ich coming outy neboli také bolestivé.

 pink spieva aj toto … What kind of father would take his own daughter’s rights away?
And what kind of father might hate his own daughter if she were gay?

preklad voľný: Aký otec by odoprel práva svojej dcére? Aký otec by znenávidel svoju dcéru, ak by bola lesba?  

Celý text v english viď dole, titulky CZ priamo vo videu …

(viac…)

Len tak rozmýšlam, keď čítam správu vytiahnutú z archívu (viď nižšie), či by sa na Slovensku našlo na pochod mestom 70 gejov a lesieb, ktorý by si niečo podobné nenechali ľúbiť? Asi priveľa snívam …

My radšej pojdeme pochodovať do bezpečia anonymnej viedne … Ale ani sa ľuďom nedivím … S takýmito holohlavcami premnoženým v našej populácií a bandov policajtov, ktorá radšej hedvigu obviní z klamstve, než aby si riadne urobila svoju robotu a vyšetrila skutok, ktorý sa očividne stal, ani nemožno čakať, že by sme sa jedného dňa dočkali na Slovensku nejakej teplej demonštrácie v štýle: sme tu, sme hrdí, trhni si nohou … alebo že by áno?

Protestný pochod proti homosexuálom bol riadne ohlásený

NITRA 18. marca (SITA) – Zhruba 70 mladých ľudí, prevažne chlapcov s vyholenými hlavami, dnes v Nitre protestovalo pochodom proti homosexuálom a registrovaným partnerstvám. Ich presun zo železničnej stanice na Svätoplukovo námestie monitorovali štátni i mestskí policajti. Na organizácii pochodu sa podieľalo hnutie Národný odpor, ktoré je známe extrémne pravicovými názormi. Mladí skandovali heslá ako „Národný odpor, ulice sú naše” či „homosexuáli nemajú žiadne práva”. Na transparente mali napísané „zákony prírody platia pre všetkých” a mávali čierno-bielo-červenými vlajkami. Po príhovore, v ktorom zdôrazňovali zvrátenosť homosexuálnych zväzkov a vyjadrili negatívny postoj k registrovaným partnerstvám, sa zhromaždenie rozišlo.

Ako agentúru SITA informoval náčelník Mestskej polície v Nitre Miloš Hajnovič, pochod bol vopred nahlásený. „Splnili si všetky náležitosti v zmysle zákona, preto ho mesto nemohlo zakázať,” skonštatoval. Rušenie verejného poriadku nezaznamenali.

Národný odpor pochodoval Nitrou aj v marci. Vtedy vyjadrovalo zhruba 200 mladých ľudí záporný postoj k drogám. Skandovali heslá ako „drogy nechceme, drogy sú z Afriky”, nevyhli sa však ani heslám, ktoré nemali s drogami nič spoločné ako „antifa je na smiech”.

18. 5. 2007 18:36:00 | Copyright © SITA 2007 – http://www.sme.sk/c/3303573/Protestny-pochod-proti-homosexualom-bol-riadne-ohlaseny.html

Táto správa bola spracovaná v rámci workshopu – Sexuálna orientácia a pohlavie verzus prístup k zamestnaniu a jeho výkon, vzdelanie, ktorý prebehol 21.2.2007 počas konanie otváracej konferencie k Európskemu roku rovností príležitostí (organizátor konferencie: Slovenské národné stredisko pre ľudské práva). 

Východiskový stav

Súčasná antidiskriminačná legislatíva chráni občanov a občianky Slovenska s menšinovou sexuálnou orientáciou pred diskrimináciou iba v úzko vymedzenej oblasti pracovnoprávnych vzťahov.  Diskriminácia z dôvodu sexuálnej orientácie nie je explicitne zakázaná v oblastiach, akými sú napríklad vzdelávanie, poskytovanie tovarov a služieb, zdravotná starostlivosť alebo sociálne zabezpečenie. Diskriminácia gejov a lesieb tak v našej spoločnosti naďalej pretrváva i napriek antidiskriminačnej legislatíve, a to najmä z dôvodu pretrvávajúcich predsudkov a negatívneho obrazu homosexuality. Gejovia a lesby sa v prípadoch diskriminácie na základe sexuálnej orientácie len zriedkakedy zvažujú možnosť obrátiť sa na právnickú kanceláriu a vstúpiť do súdneho sporu. Dôvodom býva neraz okrem slabej ochrany v rámci antidiskriminačnej legislatívy aj celkom legitímna obava zo zverejnenia a hlavne „ prepierania” otázky sexuálnej orientácie pri prerokovávaní súdneho sporu, inými slovami obava z vystavenia sa riziku diskreditácie obete namiesto riešenia samotného prípadu.

Diskriminácia v prípade ľudí s homosexuálnou a bisexuálnou orientáciou neraz býva veľmi skrytá a presahuje rámec prístupu k zamestnaniu či jeho výkonu alebo prístupu ku vzdelaniu. Prejavuje sa vo veľmi jemných a na prvý pohľad zdanlivo neškodných formách. Jedným z alarmujúcich príkladov aktuálnych i v súčasnom období sú napr. homofóbne výroky politických predstaviteľov, v ktorých sa vyjadrujú na tému úchylnosti „homosexuálov, presviedčajú verejnosť , že by „títo ľudia” nemali pracovať určitých pozíciách – napr. učiteľských postoch, hovoria o „liečení homosexuálov” a podobne. Výroky tohto charakteru pôsobia možno pre časť vzdelanej populácie (a neraz aj pre médiá) skôr komicky. Ich následne prezentovanie (najmä médiami, ale aj prostredníctvom reakcií ostatných politikov a političiek) bez dostatočne znepokojujúcich komentárov je pre väčšinu spoločnosti skôr signálom o tom, že predsudky, ktoré voči homosexuálom ľudia majú, sú oprávnené a opodstatnené, ale najmä že sú beztrestné. Túto situáciu by sme mohli prirovnať nenávistným a rasistickým výrokom, ktoré sú paragrafmi o „hanobení rasy” zakázané a teda aj postihnuteľné. Škodlivosť verbálnych útokov napr. na rómsku komunitu sa vníma s rovnakou mierou vážnosti ako útoky fyzické. V prípade homosexuálne orientovaných ľudí sú však nenávistné a hanobiace prejavy rovnakej kvality vnímané skôr anekdoticky a miera ich škodlivosti je vo významnej miere podceňovaná.

Podľa vnútro-komunitného výskumu diskriminácie gejov, lesieb a bisexuálov z roku 2002 malo skúsenosť s verbálnymi útokmi, teda obťažovaním až 43 % ľudí s pomedzi 251 respondentov a respondentiek, pričom vo viac ako troch štvrtinách týchto prípadov zažili ľudia túto skúsenosť opakovane (tri ale aj viac krát). Slovné znevažovanie vo verbálnych útokoch neraz dopĺňalo aj vyhrážanie sa a hrubá bezohľadnosť, spomedzi príkladov možno spomenúť napr. verejné diskreditovanie lesbického dievčaťa jej učiteľom sprevádzané zosmiešňovaním, ktoré bolo adresované rodičom, spolužiakom a ostatným učiteľkám a učiteľom v škole, ktorú navštevovala. Výnimkou nie sú aj vyhrážky najbližších, t.j. rodiny, hroziace  vyhodením z domu práve z dôvodu sexuálnej orientácie. Vyskytlo sa aj nočné telefonické obťažovanie či nadávanie do „vyjebaných a skurvených buzerantov” a rôzne iné adresné nenávistné nápisy na verejne dostupných miestach v mieste bydliska obete (na poštovej schránke a pod).

Až 15 percent respondentov a respondentiek spomínaného prieskumu malo skúsenosť s priamymi násilnými útokmi, čo predstavuje spolu 37 obetí. Ako najčastejšieho páchateľa uvádzali neznámu osobu (15 prípadov) a druhou najčastejšou skupinou boli policajti (9) a spolužiaci (9), treťou známi (8). Medzi páchateľmi však boli aj susedia, rodinní príslušníci či spolupracovníci. Čísla spolu predstavujú viac ako 37 prípadov práve z dôvodu, že až 43% z nich zažilo útoky opakovanie (tri a viac krát). Ako príklady týchto útokov možno uviesť napr.: napadnutie v dopravnom prostriedku, naháňanie skupinou útočníkov po ulici a sexuálne napadnutie, kopance, fackanie, hrozba zbraňou, nútenie obete k vyzlečeniu sa, znásilnenie mladej lesby otcovým priateľom-susedom, pretože to zatiaľ „neskúsila so žiadnym mužom”.

Nie je teda prekvapením, že polovica respondentov uviedla, že svoju orientáciu na verejnosti skrývajú úplne a ďalších 35 % čiastočne. Naviac mnohí gejovia, lesby a bisexuáli sú necítia bezpečne ani pred najbližšími a uvádzajú, že sú nútení skrývať svoju orientáciu aj pred blízkymi či priateľmi (až 54 % úplne a ďalšia tretia čiastočne, teda niekedy).

Podľa spomínaného prieskumu má len málo ľudí skúsenosti priamou s diskrimináciou v zamestnaní. Iba 3 % uviedli skúsenosť s odmietnutím pracovného miesta z dôvodu sexuálnej orientácie, 4 % ľudí boli  presvedčené a ďalších 8 % malo podozrenie, že im bol odmietnutý postup alebo povýšenie z dôvodu sexuálnej orientácie a 6 ľudí % malo skúsenosť s prepustením alebo odobratím funkcie z dôvodu sexuálnej orientácie. Najvýraznejší podiel ľudí – viac ako štvrtina –  uviedli, že čelili prejavom obťažovania v zamestnaní z titulu sexuálnej orientácie. Všetky tieto čísla spojené s diskrimináciou v zamestnaní, v prístupe k nemu alebo v jeho výkone je nutné vnímať v kontexte. Sexuálna orientácia nie je charakteristika, ktorá je na prvý pohľad evidentná ako napr. farba kože. Je teda možné uplatniť stratégie ako svoju identitu utajiť, resp. ju nezverejniť. Drvivá väčšina respondentov a respondentiek uviedla, že svoju orientáciu v zamestnaní skrýva (55% tak činí vo všetkých zamestnaniach a 34 % v niektorých zamestnaniach) a iba 11% ľudí uviedlo, že svoju orientáciu v pracovnom prostredí neskrývalo. Gejovia a lesby sú teda nútení voliť stratégie skrývania svojej identity, aby sa vyhli prejavom obťažovania a diskriminácie aj na pracovisku, keďže ako ukázali predošlé čísla, majú časté skúsenosti s prejavmi obťažovania či dokonca fyzickými útokmi na verejnosti a v rodine. V pracovnom prostredí naviac musia skrývať svoju identitu nielen z potreby zachovania osobnej integrity, ale neraz aj z praktických dôvodov – voľných pracovných pozícií nie je nadbytok a zabezpečenie existenčných potrieb je neraz prvoradou motiváciou v snahe o prežitie.

Napriek tomu, že prieskum bol zrealizovaný pred prijatím antidiskriminačnej legislatívy, môžeme povedať, že naznačuje významné aspekty, resp. trendy v oblasti  diskriminácie gejov, lesieb a bisexuálok a transgender osôb, ktorá pokračuje aj po prijatí antidiskriminačnej legislatívy. Diskriminácie na základe sexuálnej orientácie, resp. identity sprevádza významný špecifický aspekt, ktorým sa odlišuje od ostatných prejavov diskriminácie zameranej na ľudí, ktorých charakteristiky sú na prvý pohľad zrejmé (napr. pohlavie/rod, viditeľné zdravotné postihnutie, farba pleti). Je ním práve skrytá povaha diskriminácie, ktorá sa deje nielen v priamej rovine ale aj na úrovni domnienok, presvedčení a predsudkov, voči ktorým citlivosť v našej spoločnosti zatiaľ vo významnej miere absentuje. Diskriminácia sa tak stáva neviditeľným a podceňovaným fenoménom, čoho dôkazom sú aj výsledky eurobarometra názorov verejnosti na problematikou diskriminácie. Vďaka celospoločenskému kontextu pretrvávajúcej homofóbie ostávajú gejovia, lesby, bisexuálky a transgender osoby izolovaní ani nie tak v ghetách a osadách, ako vo svojom vlastnom vnútri a súkromí – sú nutné skrývať svoju identitu ako vo verejnosti tak pred svojimi blízkymi a známymi a obmedzovať tak svoj životný priestor a ľudský potenciál. Ich legitímne požiadavky na rovné zaobchádzanie a rovné práva s ostatnými občanmi sú naopak považované za nadštandardné požiadavky ako napr. v prípade zákona o registrovanom partnerstve, ktorý je mnohých krajinách Európskej únie, vrátane susednej Českej republiky dnes už bežným štandardom.

V perspektíve vyššie načrtnutých nedostatkov antidiskriminačnej legislatívy a východiskovej situácie teda možno jednoznačne konštatovať, že pre mnohých gejov a lesby ostáva alternatíva žiť naplno otvorene a až následne sa prejavom diskriminácie brániť právnou cestou stále iba čisto abstraktnou teoretickou možnosťou, ktorú si nemôžu dovoliť. Nemôžu si ju dovoliť nielen z finančného hľadiska (vzhľadom na podmienky iniciovania občiansko-právnych sporov ale aj potreby existenčného zabezpečenia), ale najmä z dôvodu veľmi neistého výsledku daného právneho sporu, keďže im zákon neposkytuje dostatočnú a explicitne zadefinovanú ochranu. Túto skutočnosť ilustrovala aj pracovníčka Slovenského národného strediska pre ľudské práva, ktoré uviedla príklady občanov, ktorý sa v ostatnom období obrátili na Stredisko so žiadosťou o právnu pomoc súvisiacich so sexuálnou identitou. V jednom prípade bol potenciálny zamestnanec na pozíciu učiteľa v prijímacom konaní dopytovaný na sexuálnu orientáciu a v druhom prípade mladí transsexuál čelil domácemu násiliu, ako aj sexuálnemu násiliu a obťažovaniu v práci. V tomto prípade obeť zvolila radšej odchod do cudziny ako riešenie prípadu pred súdom. Ani v prvom prípade obeť nezvolila riešenie súdnou cestou. Iné prípade neboli zdokumentované a nie sú známe ani zástupcom a zástupkyniam organizácií zastupujúcich záujmy gejov, lesieb a bisexuálov. Posledným ale rovnako kľúčovým faktorom sú pretrvávajúce homofóbne predsudky, a podceňovanie závažnosti diskriminácie na základe sexuálnej orientácie resp. identity, ktoré paralyzujú ľudí z homosexuálnej, bisexuálnej a transgenderov menšiny pri iniciovaní boja za ochranu svojich občianskych a ľudských práv.

Súčasné problémy

Vzhľadom na vyššie uvedené možno skonštatovať, že v súčasnosti vo vzťahu k homosexuálnej a bisexuálnej menšine v kontexte zamestnanosti ale aj ostatných verejných služieb a práv, a v kontexte politickej a verejnej reprezentácie agendy homosexuálnej menšiny, vrátane otázok občianskych a ľudských práv naďalej pretrvávajú tieto problémy:

1) Absentuje politická reprezentácia, ktorá by sa otvorene stotožnila sagendou občianskych aľudských práv homosexuálnej menšiny. Naopak prevažuje váhanie a tendencia otvárať diskusiu, ktorá už je vskutočnosti otvorená abeží najmenej od roku 2000. Neakceptovateľnosť diskriminácie na základe sexuálnej orientácie (vrátené verbálneho znevažovania aobťažovania) ešte stále nie je široko celospoločensky prijímanou hodnotou nielen na a úrovni laickej verejnosti ale ani samotnej politickej reprezentácie. Napriek tomu, je možno konštatovať, že vporovnaní spredchádzajúcimi rokmi nastal aspoň určitý pozitívny posun, keď sa termín „sexuálnej orientácie” vrámci rovností príležitostí aspoň na verbálnej deklaratórnej úrovni stáva súčasťou prezentovanej agendy.

2) Voverejnom, najmä mediálnom ale aj politickom diskurze prevažuje konfrontačný tón a naopak absentuje ľudsko-právny rozmer. Naďalej pretrváva podceňovanie závažnosti aškodlivosti verejných prejav homofóbie apredsudkov voči homosexuálnym spoluobčanom aobčiankam. Ahoci aj v tomto ohľade možno badať pomalé pozitívne posuny, existujú významné rezervy, ktorým sa nevenuje dostatočná pozornosť. Pri homofóbnych prejavoch nielen politikov absentuje ich odsúdenie vkontexte jednoznačnej neakceptovateľnosti znevažovania anenávistných prejavov, ktorá pri iných menšinách nie je spochybňovaná. Významnou rezervou je aj skutočnosť, že vo verejnoprávnych médiách neexistuje priestor na prezentáciu homosexuálnej abisexuálnej menšiny vymedzený na pravidelnej báze, tak ako je to pri ostatných etnických anáboženských skupinách (pozitívnym príkladom je vtejto oblasti napr. Česká verejno-právna televízia spravidelným týždenníkom pre homosexuálnu, bisexuálnu a transgednerovú komunitu)

3) Právna ochrana pred nerovným zaobchádzaním je vprípade diskriminácie na základe sexuálnej orientácie veľmi limitovaná, málo jednoznačne pomenovaná, vpodstate „bezzubá” avpraxi takmer nevyužiteľná. Za tri roky od prijatia zákona nebol iniciovaný vtejto oblasti žiaden súdny spor svyužítím anti-diskriminačnej legislatívy, napriek tomu, že prieskum mapujúci diskrimináciu tesne pred prijatím zákona ukázal, že vzávažným prípadom diskriminácie ztitulu sexuálnej orientácie aidentity dochádza veľmi často.

4) Osobitným problémom ostáva sexuálne obťažovanie anásilie, ktorý je nielen vo všeobecnosti ale aj vsúvislosti so homosexuálnou menšinou veľmi podceňovaný, a najmä absentuje účinná právna ochrana vtýchto veľmi závažných aobzvlášť zraňujúcich prípadoch diskriminácie.

5) Vprezentovaní podpory opatrení smerujúcich k „zamestnanosti bez diskriminácie” chýba popri koncepcii zamestnávateľa ústretového voči rodine aj širšia koncepcia zamestnávateľských organizácií ústretových voči všetkým znevýhodňovaním skupinám (vrátane občanov sinou sexuálnou orientáciou), resp. organizácií proaktívne sa zasadzujúcich orovné zaobchádzanie so všetkými zamestnancami azamestnankyňami, vrátane znevýhodňovaných skupín. Len veľmi málo zamestnávateľov prijíma vnútorné politiky alebo kolektívne zmluvy, ktoré by zabezpečovali napr. rodovú rovnosť alebo vôbec rovnosť príležitostí ako takú. Otázka postavenia homosexuálnej menšiny azákazu diskriminácie ztitulu sexuálnej orientácie resp. identity je poslednou vrade, ak vôbec nejaký rad existuje. Ojedinelé firmy, ktoré takéto politiky majú, ich prevzali so zahraničných centrál sídliacich vkrajinách, kde sa ochrana pred diskrimináciou arovnaké zaobchádzanie či poskytovanie benefitov aj ugejov, lesieb, bisexuál atransgenderov považuje za štandard.

6) Chýbajú poradenské služby pre obete diskriminácie ztitulu sexuálnej orientácie a identity, ktoré by poskytovali služby aj nad rámec právneho poradenstva.

7) Chýbajú inštitucionálne mechanizmy, ktoré by zabezpečovali monitorovania, vyhodnocovanie prípadne prijímanie nápravných opatrení vprípadoch diskriminácie na základe sexuálnej orientácie, či identity.

8) Závažným problémom naďalej ostáva absencia právnej úpravy životných partnerstiev gejov alesieb. Vmnohých oblastiach života (zdravotná starostlivosť, sociálne zabezpečenie, prístup ktovarom aslužbám, majetkovoprávne vzťahy) sú gejské alesbické páry zdôvodu absencie legislatívneho rámca upravujúceho ich vzťahy neúmerne znevýhodňované, napr. už len tým, že sú nútení knadbytočným anadštandardným právnym úkonom, ktorých právna sila aistota naviac ani nie je dostatočne účinná včase, keď dôjde na praktickú fázu uplatnenia si svojich, heterosexuálom inak bežne dostupných práv.


 

Navrhované opatrenia

Diskutujúca skupina sa vzhľadom na vyššie pomenované problémy  zhodla na súbore nasledovných opatrení, ktoré by sa mohli stať nielen súčasťou agendy nielen práve otvoreného Európskeho roka rovností príležitostí, ale aj obdobia po roku 2007.

  • I. novelizovať antidiskriminačný zákon tak, aby zrovnoprávnil osoby smenšinovou sexuálnou orientáciou sostatnými občiankami aobčanmi SR aaby jeho výsledná podoba bola vsúlade spožiadavkami Rámcovej smernice orovnakom zaobchádzaní aso všeobecnými požiadavkami na transpozíciu smerníc (vrátane problematiky sexuálneho obťažovania)
  • II. prizvať k budúcej novelizácií antidiskriminačného zákona mimovládny sektor na spoluprácu priamo vprípravnom procese tak, aby bolo možné dosiahnuť vyššie uvedený cieľ a zefektívniť uplatnenie zákona v praxi
  • III. Prijať opatrenia, ktoré by zabezpečili, že sa antidiskriminačná výchova zakomponuje komplexným aplne integrovaným spôsobom do vzdelávacieho a výchovného procesu už od najnižšej úrovne
  • IV. Vytvoriť otvorený priestor pre aktívnu participáciu mimovládnych organizácií v rámci pôsobenia Národnej komisie pre výchovu kľudským právam (pôsobiacej pri Slovenskom národnom stredisku pre ľudské práva), ktorej cieľom je o. i. prispieť kimplementácií agendy rovností príležitostí do oblasti výchovy- a vzdelávania
  • V. vytvoriť vrámci verejnoprávnych médií adekvátny priestor na pozitívny a korektnú prezentáciu gejsko-lesbickej, bisexuálnej a transgenderovej komunity, tak aby sa zrovnoprávnilo jej postavenie sostatnými menšinovými skupinami, ktoré svoj verejnoprávny priestor môžu naplno využívať.
  • VI. otvoriť nielen širokú diskusiu, ale aj samotný legislatívny proces na najvyššej úrovni smerujúci k prijatiu zákona oregistrovanom (životnom) partnerstve pre páry rovnakého pohlavia tak, aby sa odstránilo znevýhodnenie gejských alesbických párov oproti heterosexuálnym párom v základných oblastiach života, vrátane zdravotnej starostlivosti,, sociálneho zabezpečenia, prístupu ktovarom aslužbám amajetkových práv
  • VII. prijať opatrenia k vytvoreniu autonómneho špecializovaného inštitucionálneho mechanizmu (spríslušnými kompetenciami arozpočtom), ktorý by monitoroval a vyhodnocoval prejavy diskriminácie na základe sexuálnej orientácie azároveň mal kompetencie navrhovať, prípadne implementovať vhodné nápravné opatrenia vsúvislosti spretrvávajúcim vylúčením občanov aobčianok smenšinovou sexuálnou orientáciou z dôvodudiskriminácie nielen voblasti nielen pracovného, ale aj ostatného spoločenského uplatnenia, vrátane rovného prístupu kvyužívaniu služieb.

V závere sa skupina zhodla, že jedným z najdôležitejších posolstiev pre Európsky rok rovnosti príležitostí by malo byť, že ľudské práva by sa nikdy nemali stať predmetom vyjednávania, politických dohôd a kompromisov pri prijímaní legislatívy týkajúcej sa problematiky rovného zaobchádzania a opatrení na odstránenie diskriminácie. Naopak, hlavným a jediným aspektom pri rozhodovaní by malo byť odborné hľadisko a ľudsko-právna perspektíva, v ktorej sú si naozaj všetci občania a občianky pred zákonom rovní. Inými slovami, aj v rámci samotnej antidiskriminačnej legislatívy by jediným východiskom a zároveň jediným cieľom mala byť skutočná rovnosť v zaobchádzaní pre všetkých – aby naozaj všetky osoby v akomkoľvek znevýhodňujúcom postavením boli vo všetkých oblastiach a v rovnakej miere chránené pred diskrimináciou, znevažovaním, zneužívaním a iným nerovným zaobchádzaním.

Odkazy:

Workshop moderovala a príspevok v spolupráci s účastníčkami a účastníkmi spracovala: Paula Jójárt

ZDROJ:  Diskriminacia.altera.sk

Prvý decembrový deň boli publikované v denníku SME najnovšie zistenia prieskumu verejnej mienky na tému homosexualita. K právam gejov a lesieb sa vyjadrovali ľudia na Slovensku, v Poľsku, Maďarsku a Českej republike.
Údaje pochádzajú z októbrového prieskumu Centra pre výskum verejnej mienky a údajov výskumných agentúr GEORG a Focus.Najzaujímavejšie sú porovnania s našimi susedmi – krajinami Vyšegrádskej štvorky.

Právo na svadbu by homosexuálnym párom doprialo:

42 % Čechov
25 % Maďarov
24 % Slovákov
• 21 % Poliakov

Prístupnejšia je verejnosť samozrejme k registrovaným zväzkom homosexuálnych párov. S nimi súhlasí:

62 % Čechov
42 % Poliakov
39 % Slovákov
• 36 % Maďarov

S adopciou detí homosexuálmi súhlasí:

26 % Maďarov
18 % Čechov
14 % Slovákov
• 9 % Poliakov

A ako je to s ich osobnou skúsenosťou? Geja alebo lesbu osobne pozná:

43 % Čechov
30 % Slovákov
14 % Poliakov
• 8 % Maďarov

Posledná otázka viac než skúsenosti respondentov odzrkadľuje viditeľnosť gejov a lesieb v jednotlivých krajinách. Žalostne čísla Poliakov nemôžu prekvapiť nikoho, kto sleduje udalosti okolo gejsko-lesbických pochodov v tejto krajine. Nie len udalosti posledných týžňov ale i z posledných rokov učia poľských gejov a lesby, že byť out nie je v poľskej spoločnosti vítané.

Trošku paradoxnejšie vyznievajú nízke čísla Maďarských respondentov v poslednej otázke, ktorý sa naopak v otázkach gejských a lesbických práv na registrované partnerstvo, svadby a adopcie javia vcelku otvorení. Len málo z nich však pozná gejov a lesby osobne. Moje skromné obmedzené skúsenosti s budapeštianskou lesbickou komunitou hovoria, že maďarské lesby sa necítia v spoločnosti akceptovateľné. Tlak na tradičné rodiny a tradičnú úlohu ženy v nej je v Maďarsku jasne prítomný a lesbické vzťahy do nich nezapadajú. I keď maďarská spoločnosť neprejavuje negatívne postoje voči gejom a lesbám tak otvorene ako poľská, skryte, pod povrchom, sa predsa len gejom a lesbám podsúva odkaz, že ich viditeľnosť nie je vítaná, nakoľko nezapadá do obrazu žiadanej „tradičnej” heterosexuálnej maďarskej rodiny.

Na porovnanie Čechov a Slovákov sa vysvetlenie ponúka samo: konzervatívnejšia a katolícky založená slovenská spoločnosť je výrazne masírovaná anti-homosexuálnou katolíckou vieroukou nie len na miestach cirkevného života (tam, kde má na to možno cirkev aj právo) ale aj prostredníctvom politických predstaviteľov (a tu je by som predsa len spochynila samozrejmosť ich práva znevažovať skupinu obyvateľov, z ktorých daní sú tiež platení). Potom sa ani nemôžeme čudovať, že len 30 % ľudí osobne pozná na Slovensku geja alebo lesbu.

Novinárska poznámka že „K väčšej “utajenosti” slovenských gayov a lesbických žien prispieva celý komplex faktorov, napríklad aj zanedbateľný počet verejne známych osobností, ktoré by sa hlásili k takejto sexuálnej orientácii” sa mi nezdá tak úplne na mieste. Keď si uvedomím, s akým bulvárnym podtónom sa potencionálna homosexuálna orientácia celebrít v médiách zvykne prezentovať, ani sa nedivím, že sa im do toho nechce.

Naposledy som napr. zachytila článok v týždenníku LIVE! ktorý sa už s v titulke pohrával s bulvárnou pikoškou „Chlebo a Jaroš sú spolu.” Keď ste však časopis otvorili a článok prečítali, zistili ste akurát tak to, že obaja mladíci z rodu rýchlokvastník realito-showský pripravujú spoločný projekt – koncerty a tanečné vystúpenia. Nejde o to, či sú Chlebo a Jaroš gejovia, a či to taja. Ide o tom, že aj keby sa nejaká celebrita chcela k gejske alebo lesbickej identite prihlásiť, LIVE! jej dáva jasný odkaz o tom, ako plánuje s takouto informáciou naložiť – ako s bulvárnou pikoškou. V trochu slušnejších médiách má zas tú smolu, že priestor nedostane.

Coming outovanie celebrít nie je všemohúci liek. Áno, mohlo by pomôcť nahlodať verejnú mienku, ale trvalo by to nejaký čas, kým by sa ľady pohli, a tí a tie odvážne celebrity, ktoré by sa do toho pustili v prvom kole, by v ringu utŕžili určite veľmi nepekné rany zo strany médií. Kto by šiel do zápasu, keby poznal dopredu pravdepodobný výsledok, keby vedel že dostane riadne ako sa hovorí na hubu.

Časť médií spravila za posledné roky pokrok a mnohé z nich opustili formát bulvarizovania a pikoškovania gejov a lesieb z bežného ľudu. Dnes už sa nezvyknú na stránkach časopisov objavovať (v štýle senzácie napísané) príbehy o podivínoch skrývajúcich sa podnikoch pochybnej povesti. Väčšina aktivistov a aktivistiek si tiež dáva pozor a neposkytuje intervjú novinárom tohto formátu, alebo si aspoň vyhradzujú právo takéto dielo neautorizovať. O téme homosexuality sa viac menej prestalo písať ako o bulvárnej téme a zvyčajne sa presunula do roviny občianskych práv gejov a lesieb, prípadne k otázkam diskriminácie a intolerancie. Kedy prestanú byť takto predpotopným spôsobom vnímaní aj trochu viac známi ľudia? Aj to sú totiž iba ľudia. Z mäsa a kostí. Aj oni majú právo na ľudskú dôstojnosť.

Nechcem obhajovať známych gejov a lesby, ktorý žijú svojim gejsko-lesbickým životom iba v súkromí. Chcem len povedať, že sa im vôbec nedivím, keď vidím, ako sa k tomu stavajú naše média. Divím sa tak trochu snáď len tým, ktorí v záujme svojej kariéry (politickej, umeleckej a inej) pred verejnosťou imitujú a udržiavajú heterosexuálne vzťahy na oko. Mňa by to divadlo nebavilo, ale ako hovorieva moja mama: proti gustu žiaden dišputát. Mimochodom. Moja mama ma od mala učila ešte jednu vec. Keď sa dvaja ľúbia, na pohlaví nezáleží. Priala by som si, aby takú mamu malo viac detí… Najmä tých gejských a lesbických, aby ich coming outy neboli také bolestivé.