Posts Tagged ‘politici’

Plagáty politických strán volebnej kampane v lete 2006 na Slovensku ponúkali šancu na slušný život pre všetky rodiny. Mnohým z nás je jasné, že to bolo, bohužiaľ, iba predvolebné heslo, a potrvá poriadne dlho, kým sa naozaj naplní v reálnom živote, nech už tieto voľby dopadnú akokoľvek. Na to, aby sa sľuby skutočne plnili, je potrebná náležitá dávka politickej kultúry. To, čo nám najviac chýba, je aspoň závan schopnosti akceptovať rôzne názory a spoločne viesť krajinu v skutočnej politickej „koalícii” – koalícii, ktorá možno sleduje jeden cieľ, ale zároveň rešpektuje rozmanitosť. Politici a političky by sa mohli priučiť čosi z feministickej a queerovskej teórie o koaličnej politike – bolo by úžasné, keby sa o to aspoň pokúsili.  
Niektoré rodiny sa však do kategórie „všetky rodiny” včleňujú len veľmi ťažko. Čo na tom, že oni a ony sú rodinami. Pre ne a pre nich, ale aj pre mnohé a mnohých z nás a občas aj pre LGB aktivistov, nie sú LGB rodiny tým, čo si automaticky predstavíme, keď sa povie „všetky rodiny”. Adoptované deti v heterosexuálnych rodinách, slobodné matky, a možno aj „slobodní otcovia” sú typy rodín, ktoré sa v politických diskusiách aspoň sem-tam spomenú, a tak sa nám naše chápanie rodín pomaly, ale predsa rozširuje. Hovoriť verejne o LGB rodinách je však stále tabu.

Keďže sa Slovensko tak rado porovnáva s Českom, využijem príklad Českej republiky napr. aj preto, lebo Česká republika nedávno prijala zákon o registrovanom partnerstve. Možno namietať, že tento príklad nie je celkom primeraný, keďže ani český zákon otázku LGB rodín nerieši. Pokúsim sa ukázať, že aj napriek tomu je príklad českej cesty vhodným poučením. Česká republika má totiž nielen registrované partnerstvo, ale popri ňom aj celkom ojedinelý projekt Family reunion (http://www.family-reunion.net/). Všetky lesbické mamy a gejskí otcovia, alebo tie a tí, čo sa nimi chcú stať, o webovej stránke projektu už pravdepodobne vedia, alebo by ju mali čím skôr navštíviť. Ostatní by ju mali navštíviť ak už nie z povinnosti, tak aspoň zo zvedavosti.

Obyvateľky a obyvatelia Českej republiky sa nebáli témy registrovaného partnerstva tak ako podľa niektorých prieskumov slovenská verejnosť, ale získať ich tiež nebolo ľahké. Česká Gay a lesbická liga sa s rovnakou odvahou postavila aj k téme lesbických a gejských rodín – a to už sa o slovenskej súčasnej aktivistickej lobby povedať nedá. Český projekt a stránka Family reunion sa neobjavili sčista-jasna potom, ako sa v Českej republike podarilo dosiahnuť prijatie zákona o registrovanom partnerstve, t.j. až vtedy, keď už táto téma bola bezpečná a prestala „ohrozovať” prijatie registrovaného partnerstva. O téme gejských a lesbických rodín sa otvorene hovorilo už dávno predtým, napr. veľmi výrazne dominovala na jeseň minulého roku na ostatnom GLBT filmovom festivale Mezipatra, ktorý už dlhé roky zapúšťa korene na českej filmovej scéne. Téma lesbického a gejského rodičovstva bola námetom mnohých filmov, motívom sprievodnej fotografickej výstavy, ako aj predmetom verejných diskusií s publikom počas festivalu. Tu niekde možno nájsť počiatky projektu Family reunion – práve pod touto hlavičkou sa odštartovalo hrdé zviditeľňovanie gejských a lesbických rodín na festivale.

Nebolo to vždy tak, a ako ukazuje aj text Věry Sokolovej, nielen verejnosť, ale aj niektorí gejskí aktivisti mali v minulosti k tejto téme problematický a skresľujúci vzťah. Voliť vhodné argumenty nie je vždy ľahké, najmä v politickom prostredí, a občas sa vedome alebo nevedome podarilo vysloviť veci, ktoré sa síce usilovali obhajovať tému homosexuality, v konečnom dôsledku však vyznievali homofóbne. Podľa Viery Sokolovej obrat priniesli najmä ženské aktivistické hlasy, ale ani ona neredukuje tému LGB rodín iba na lesbické rodiny. Naopak, vyzdvihuje, že práve v dôsledku rodových a homofóbnych stereotypov sú z témy GLB rodičovstva vyčleňovaní gejskí muži, pričom úzko vymedzený ostáva aj priestor pre formulovanie emocionálne plnohodnotných rodičovských identít heterosexuálnych mužov. Viac než inde sa práve v tejto téme ukazuje, že rodové stereotypy škodia v porovnateľnej miere ženám aj mužom. Feministické hnutia, smery, iniciatívy, projekty a idey tak ponúkajú šancu zlepšiť tento svet nielen pre ženy, ale aj pre mužov.

Na Slovensku sme však iní. Teplí aj neteplí, Slovensko, ako sa zdá, má v obľube špecifické cesty a zvláštnosti. Vatikánska zmluva, ojedinelá v regióne bývalého postkomunistického bloku, deklarácia o zvrchovanosti kultúrnych hodnôt či voľby nie „za”, ale „proti niekomu” – to je len zopár príkladov z nie-teplej agendy. Ale zdá sa, že i teplá agenda je špecifická. Zatiaľ čo v Českej republike možno sledovať vývoj od homofóbnych argumentov voči gejským a lesbickým rodinám (prítomných aj v LGBT komunite) k odvahe verejne diskutovať o týchto témach aj v čase reálnej šance dosiahnuť registrované partnerstvo, na Slovensku mám v súčasnosti pocit, že z akýchsi prapodivných – vraj pragmatických – dôvodov kráčame smelo VZAD.

Keď konečne téma registrovaného partnerstva pred rokmi zaznamenala po viacerých pokusoch aj odozvu politikov i médií, začala sa zlatá éra gejsko-lesbického aktivizmu. Bol ňou rok 2000 a roky nasledujúce: sformovala sa Iniciatíva Inakosť a návrh zákona o registrovanom partnerstve (premenovanom na životné partnerstvo) sa nakoniec dostal do parlamentu. V decembri roku 2000 prebehla prvá verejná diskusia na odbornej úrovni – konferencia „Spoločná cesta k inštitútu registrovaného partnerstva na Slovensku”. Príspevok Marianny Šípošovej, jednej z hovorkýň InIn, k téme gejského a lesbického rodičovstva a homosexuálnej rodiny ocenili všetky prítomné a prítomní. Tak ako v Čechách nedávno, ani slovenské gejsko-lesbické aktivistické lobby už pred šiestimi rokmi napodiv nevnímalo tému LGB rodín ako ohrozenie snáh o registrované partnerstvo, keď priamo pod hlavičkou takto označenej konferencie M. Šípošová svoj príspevok predniesla. Téma gejsko-lesbických rodín nechýbala ani v publikácii Neviditeľná menšina, ktorá bola projektom nadácie Občan a demokracia. Bola určená učiteľkám a učiteľom na školách, ktorým informácie o problematike sexuálnej orientácie a sexuálnych menšín chýbali nielen v učebných osnovách, ale aj v ponuke učebných pomôcok. Gejská a lesbická, ale ani širšia verejnosť nemala v tom čase s témou GLB rodín toľko „problémov”, ako sa to javí dnes. Z môjho pohľadu autorky textov o LGB rodinách, psychologičky, LGBT aktivistky, a zároveň zdieľateľky ne-heterosexuálnej identity sa mi zdá, že na Slovensku dnes vyrážame míľovým krokmi – bohužiaľ – smerom späť.

Súčasný návrh zákona o životnom partnerstve, o ktorom sa v ostatnom čase rozpútala trochu predvolebná, veľmi nesmelá a miestami aj veľmi argumentačne slabá diskusia, naozaj otázku LGB rodín nerieši. Aký postoj dnes zaujímame k tejto skutočnosti? Niektorí LGB aktivisti a politickí predstavitelia (napr. ANO, KSS) zdieľajú názor, že neriešenie otázky LGB rodín je „výhodou”, vďaka ktorej by možno mal takýto zákon aj reálnu šancu uspieť v slovenskom parlamente. Tento názor by nebol taký nepochopiteľný, keby spomínané politické strany nedodávali, že zákon, ktorý by akékoľvek ustanovenia riešiace otázky rodičovských práv a povinností, napr. aj nebiologických registrovaných partnerov voči biologickým deťom ich partnerov, predsa len obsahoval, by nikdy nepodporili. A to nielen dnes, ale ani o desať, dvadsať či tridsať rokov.

Mám nutkanie napísať, že tomu rozumiem, ale v skutočnosti ani pri najväčšej snahe pochopiť údajnú „pragmatickosť” tohto rozhodnutia sa s týmto postupom LGB aktivistov nemôžem stotožniť. Takéto zmýšľanie a argumenty preň chtiac-nechtiac, vedome alebo nevedome, nenaznačujú nič menej ako to, že homosexualita nie je v poriadku.

Niekto, ako napr. lesbická mama, lesbická spolumama (nebiologická mama – partnerka biologickej mamy), lesby a geji, ktoré a ktorí chcú vychovávať dieťa, alebo aj „obyčajná” heterosexuálna mama či heterosexuálny otec, môžu považovať tento pokus o „pragmatický kompromis” za skôr nevýhodný ako výhodný. Zdieľam tento názor. Som presvedčená, že keď odmietame verejne hovoriť o tom, prečo niekto považuje LGB rodičovstvo za problém, prečo by geji a lesby nemali byť vhodnými rodičmi či už pre adoptované alebo vlastné deti, tak pripúšťame, že na tom mysterióznom argumente – „nie je vhodné” – je niečo pravdivé. Pravdivé na ňom nie je nič, je to obava, ktorá nepramení z ničoho iného ako z presvedčenia, že homosexualita je vlastne nejakým spôsobom chorá – zvrátená.

Miesto pragmatickej (a podľa mňa skôr pochybnej) „vhodnosti” rozhodnutia nehovoriť o tabuizovanej téme gejského a lesbického rodičovstva v rôznych podobách by som naopak privítala otvorenú diskusiu. Rada by som sa spýtala, čo zástankyne a zástancovia týchto argumentov myslia vyjadrením „nikdy by sme za túto hranicu nešli”, alebo dokonca že „homosexuáli (prípadne homosexuálne rodiny) ohrozujú tradičnú rodinu”. Privítala by som aj mnohé ďalšie argumenty, ktoré možno ešte ani nezazneli. Privítala by som šancu, ak už aj nie na slušný život pre tieto rodiny, tak aspoň šancu na otvorenú diskusiu o tom, prečo si poniektorí myslia, že tieto rodiny a títo občania sú niečo menej ako heterosexuálne rodiny alebo heterosexuálni občania. Obávam sa však, že otvorená diskusia s vecnými argumentmi je zatiaľ na Slovensku utópiou. Schopnosť otvoriť sa dialógu pritom nemusí znamenať žiadnu katastrofu. Ak tento priestor otvoríme, nevyskočia na nás žiadne „skazy ľudstva” ako z Pandorinej skrinky, ale pôjde naozaj o veľa – o šancu na slušný život pre všetkých z nás, naozaj pre všetkých z nás.

Ak diskusia niekoho ohrozí, tak len tých, ktorí sú presvedčení, že početnosť nahrádza vecnosť a že hlasitý názor znamená názor „pravdivý a jediný správny”. Ohrozia sa pozície tých, čo vďaka nerovnovážnemu systému majú možnosť uplatňovať moc nad ostatnými a z pozície tejto „moci” budia dojem, že ich individuálne názory a záujmy sú názorom a potrebami väčšiny.

Je zrejmé, prečo sa diskusii bránia odporcovia LGB rodín z radov ochrancov „tradičnej rodiny”. V hĺbke duše veria, že homosexualita je choroba a úchylka, no v tomto svetle by boli vykreslení len neradi. Prečo sa však dnes diskusii vyhýbajú aj niektorí LGBT aktivisti? Stáva sa naša menšina sama miestom mocenskej kontroly, kontroly marginálnych postojov a potrieb?

Ak áno, tak je to zatiaľ proces neuvedomovaný. Je smutné, že je to pohyb spiatočnícky, pretože kedysi sme v tejto veci boli ďaleko vpredu – tam, kde sa nedávno dopracovala aj česká komunita. My sa naopak vraciame späť. A to je škoda.

Článok bol publikovaný v roku 2006 na http://www.aspekt.skhttp://diskriminacia.altera.sk 

Reklamy

Kvír je slovensky prepis slovíčka queer. Slovo QUEER povodne znamenalo divný a čudny. Bola to pôvodne nadávaka na všetkých “divných ľudi”, vrátene gejov a lesieb. Neskôr si ho však gejovia a lesby privlastnili a stalo sa symbolom hrdosti na inakosť… “We are here, we are queer, get used to it” – to bolo jedno zo silných politických hesiel aktivistickej skupiny Queer Nation – vo voľnom preklade “Sme tu. Sme iní. Zvyknite si na to.”

Tak ako sa nám na slovensku zvyklo nadávať do buzerantov a teplých. Dnes sa mnohokrát streneme v slovenskej komunite s privlastnením týchto slov. T.j. gejovia a lesby ich používajú sami na seba a pozmenili si ich význam a použitie tak, že sa nimi s obľubou pohrávajú po svojom. Dali im tak novú dimenziu a vo vlastnom pohľade zbavili tieto slová ich negatívneho a hanlivého náboja.

Napr. dnes niekto z komunity kľudne použije slovo teplá komunita. V tomto význame slovo teplý heterosexuálna komunita nepoužíva. Slovo buzna je obdobné. Gejská subkomunita ho s obľubou používa ako slovnú hračku. Stále však záleží na tom, z koho úst slovo vypadne. Ak ho vysloví homofóbny magor, ktorý nevie chrliť nič len síru a oheň, slovo zámerne používa s cieľom uraziť. Ak má však dotyčný dosť odvahy, môže mu kontrovať a silu nadávky tak zmieniť. Aj preto si dnes musia dávať homofóbia z kruhov plebsu i vysokej politiky pozor na slová. I pán Slota občas vezme servítku na ústa a miesto tradičného buzeranti už pár krát s veľkým sebazaprením musel použíť politicky korektnejšie slovo “homosexuál.” Slovo Queer sa začalo neskôr používať aj ako strešný termín, pre gejskú, lesbickú, bisexuálnu a transgenderovú, transsexuálnu a iné podobné komunity. Dalo dokonca meno aj gejským a lesbickým štúdiam na univerzitnej pôde na západne – kde sa dnes môžete stretnúť s odborom na pomedzí antropológie, sociológie, filozofie, či gender studies – tzv. Queer studies.

Prijatie slova Queer nie je však úplne jednoznačné. Na jednej strane je slovo Queer kritizované, že stiera rozdiely v rozmanitosti týchto kvírovských komunít, tým, že ich zakrýva jedným strešným pojmom. Na druhej strane sú však ľudia, ktorí su presvedčení, že privlastnenie si slova Queer znamenalo pozitívnymi prínos práve vzhľadom na to odkiaľ toto slovo pochádza. Jeho privlastnenie, ktoré prinieslo nové zadefinovanie “čudnosti, inakosti” poukazuje na pozitívnu hodnotu inakosti. Slov queer tak umožnilo začleniť medzi sexuálne menšiny aj iné okrajové skupiny a tak naopak vyzdvihnúť hodnotu rozmanitosti.

Inými slovami, slovo Queer naopak, podľa mňa, umožnilo zviditeľniť skupiny, ktoré ostávali nepomenované na hraniciach rôznych identít. Množina Queer tak nie je ohraničenou a konečnou krajinou a ale naopak neustále umožňuje preskúmavať a prípadne aj nanovodefinovať, či posúvať či dokonca celkom jasne narúšať hranice rôznychh identít. A v tomto význame používam ja slovo kvír “keď poviem napr. “lesBi a iné kvír ženy.”

Plagáty politických strán volebnej kampane v lete 2006 na Slovensku ponúkali šancu na slušný život pre všetky rodiny. Mnohým z nás je jasné, že to bolo, bohužiaľ, iba predvolebné heslo, a potrvá poriadne dlho, kým sa naozaj naplní v reálnom živote, nech už tieto voľby dopadnú akokoľvek. Na to, aby sa sľuby skutočne plnili, je potrebná náležitá dávka politickej kultúry. To, čo nám najviac chýba, je aspoň závan schopnosti akceptovať rôzne názory a spoločne viesť krajinu v skutočnej politickej „koalícii” – koalícii, ktorá možno sleduje jeden cieľ, ale zároveň rešpektuje rozmanitosť. Politici a političky by sa mohli priučiť čosi z feministickej a queerovskej teórie o koaličnej politike – bolo by úžasné, keby sa o to aspoň pokúsili.  
Niektoré rodiny sa však do kategórie „všetky rodiny” včleňujú len veľmi ťažko. Čo na tom, že oni a ony sú rodinami. Pre ne a pre nich, ale aj pre mnohé a mnohých z nás a občas aj pre LGB aktivistov, nie sú LGB rodiny tým, čo si automaticky predstavíme, keď sa povie „všetky rodiny”. Adoptované deti v heterosexuálnych rodinách, slobodné matky, a možno aj „slobodní otcovia” sú typy rodín, ktoré sa v politických diskusiách aspoň sem-tam spomenú, a tak sa nám naše chápanie rodín pomaly, ale predsa rozširuje. Hovoriť verejne o LGB rodinách je však stále tabu.

Keďže sa Slovensko tak rado porovnáva s Českom, využijem príklad Českej republiky napr. aj preto, lebo Česká republika nedávno prijala zákon o registrovanom partnerstve. Možno namietať, že tento príklad nie je celkom primeraný, keďže ani český zákon otázku LGB rodín nerieši. Pokúsim sa ukázať, že aj napriek tomu je príklad českej cesty vhodným poučením. Česká republika má totiž nielen registrované partnerstvo, ale popri ňom aj celkom ojedinelý projekt Family reunion (http://www.family-reunion.net/). Všetky lesbické mamy a gejskí otcovia, alebo tie a tí, čo sa nimi chcú stať, o webovej stránke projektu už pravdepodobne vedia, alebo by ju mali čím skôr navštíviť. Ostatní by ju mali navštíviť ak už nie z povinnosti, tak aspoň zo zvedavosti.

Obyvateľky a obyvatelia Českej republiky sa nebáli témy registrovaného partnerstva tak ako podľa niektorých prieskumov slovenská verejnosť, ale získať ich tiež nebolo ľahké. Česká Gay a lesbická liga sa s rovnakou odvahou postavila aj k téme lesbických a gejských rodín – a to už sa o slovenskej súčasnej aktivistickej lobby povedať nedá. Český projekt a stránka Family reunion sa neobjavili sčista-jasna potom, ako sa v Českej republike podarilo dosiahnuť prijatie zákona o registrovanom partnerstve, t.j. až vtedy, keď už táto téma bola bezpečná a prestala „ohrozovať” prijatie registrovaného partnerstva. O téme gejských a lesbických rodín sa otvorene hovorilo už dávno predtým, napr. veľmi výrazne dominovala na jeseň minulého roku na ostatnom GLBT filmovom festivale Mezipatra, ktorý už dlhé roky zapúšťa korene na českej filmovej scéne. Téma lesbického a gejského rodičovstva bola námetom mnohých filmov, motívom sprievodnej fotografickej výstavy, ako aj predmetom verejných diskusií s publikom počas festivalu. Tu niekde možno nájsť počiatky projektu Family reunion – práve pod touto hlavičkou sa odštartovalo hrdé zviditeľňovanie gejských a lesbických rodín na festivale.

Nebolo to vždy tak, a ako ukazuje aj text Věry Sokolovej, nielen verejnosť, ale aj niektorí gejskí aktivisti mali v minulosti k tejto téme problematický a skresľujúci vzťah. Voliť vhodné argumenty nie je vždy ľahké, najmä v politickom prostredí, a občas sa vedome alebo nevedome podarilo vysloviť veci, ktoré sa síce usilovali obhajovať tému homosexuality, v konečnom dôsledku však vyznievali homofóbne. Podľa Viery Sokolovej obrat priniesli najmä ženské aktivistické hlasy, ale ani ona neredukuje tému LGB rodín iba na lesbické rodiny. Naopak, vyzdvihuje, že práve v dôsledku rodových a homofóbnych stereotypov sú z témy GLB rodičovstva vyčleňovaní gejskí muži, pričom úzko vymedzený ostáva aj priestor pre formulovanie emocionálne plnohodnotných rodičovských identít heterosexuálnych mužov. Viac než inde sa práve v tejto téme ukazuje, že rodové stereotypy škodia v porovnateľnej miere ženám aj mužom. Feministické hnutia, smery, iniciatívy, projekty a idey tak ponúkajú šancu zlepšiť tento svet nielen pre ženy, ale aj pre mužov.

Na Slovensku sme však iní. Teplí aj neteplí, Slovensko, ako sa zdá, má v obľube špecifické cesty a zvláštnosti. Vatikánska zmluva, ojedinelá v regióne bývalého postkomunistického bloku, deklarácia o zvrchovanosti kultúrnych hodnôt či voľby nie „za”, ale „proti niekomu” – to je len zopár príkladov z nie-teplej agendy. Ale zdá sa, že i teplá agenda je špecifická. Zatiaľ čo v Českej republike možno sledovať vývoj od homofóbnych argumentov voči gejským a lesbickým rodinám (prítomných aj v LGBT komunite) k odvahe verejne diskutovať o týchto témach aj v čase reálnej šance dosiahnuť registrované partnerstvo, na Slovensku mám v súčasnosti pocit, že z akýchsi prapodivných – vraj pragmatických – dôvodov kráčame smelo VZAD.

Keď konečne téma registrovaného partnerstva pred rokmi zaznamenala po viacerých pokusoch aj odozvu politikov i médií, začala sa zlatá éra gejsko-lesbického aktivizmu. Bol ňou rok 2000 a roky nasledujúce: sformovala sa Iniciatíva Inakosť a návrh zákona o registrovanom partnerstve (premenovanom na životné partnerstvo) sa nakoniec dostal do parlamentu. V decembri roku 2000 prebehla prvá verejná diskusia na odbornej úrovni – konferencia „Spoločná cesta k inštitútu registrovaného partnerstva na Slovensku”. Príspevok Marianny Šípošovej, jednej z hovorkýň InIn, k téme gejského a lesbického rodičovstva a homosexuálnej rodiny ocenili všetky prítomné a prítomní. Tak ako v Čechách nedávno, ani slovenské gejsko-lesbické aktivistické lobby už pred šiestimi rokmi napodiv nevnímalo tému LGB rodín ako ohrozenie snáh o registrované partnerstvo, keď priamo pod hlavičkou takto označenej konferencie M. Šípošová svoj príspevok predniesla. Téma gejsko-lesbických rodín nechýbala ani v publikácii Neviditeľná menšina, ktorá bola projektom nadácie Občan a demokracia. Bola určená učiteľkám a učiteľom na školách, ktorým informácie o problematike sexuálnej orientácie a sexuálnych menšín chýbali nielen v učebných osnovách, ale aj v ponuke učebných pomôcok. Gejská a lesbická, ale ani širšia verejnosť nemala v tom čase s témou GLB rodín toľko „problémov”, ako sa to javí dnes. Z môjho pohľadu autorky textov o LGB rodinách, psychologičky, LGBT aktivistky, a zároveň zdieľateľky ne-heterosexuálnej identity sa mi zdá, že na Slovensku dnes vyrážame míľovým krokmi – bohužiaľ – smerom späť.

Súčasný návrh zákona o životnom partnerstve, o ktorom sa v ostatnom čase rozpútala trochu predvolebná, veľmi nesmelá a miestami aj veľmi argumentačne slabá diskusia, naozaj otázku LGB rodín nerieši. Aký postoj dnes zaujímame k tejto skutočnosti? Niektorí LGB aktivisti a politickí predstavitelia (napr. ANO, KSS) zdieľajú názor, že neriešenie otázky LGB rodín je „výhodou”, vďaka ktorej by možno mal takýto zákon aj reálnu šancu uspieť v slovenskom parlamente. Tento názor by nebol taký nepochopiteľný, keby spomínané politické strany nedodávali, že zákon, ktorý by akékoľvek ustanovenia riešiace otázky rodičovských práv a povinností, napr. aj nebiologických registrovaných partnerov voči biologickým deťom ich partnerov, predsa len obsahoval, by nikdy nepodporili. A to nielen dnes, ale ani o desať, dvadsať či tridsať rokov.

Mám nutkanie napísať, že tomu rozumiem, ale v skutočnosti ani pri najväčšej snahe pochopiť údajnú „pragmatickosť” tohto rozhodnutia sa s týmto postupom LGB aktivistov nemôžem stotožniť. Takéto zmýšľanie a argumenty preň chtiac-nechtiac, vedome alebo nevedome, nenaznačujú nič menej ako to, že homosexualita nie je v poriadku.

Niekto, ako napr. lesbická mama, lesbická spolumama (nebiologická mama – partnerka biologickej mamy), lesby a geji, ktoré a ktorí chcú vychovávať dieťa, alebo aj „obyčajná” heterosexuálna mama či heterosexuálny otec, môžu považovať tento pokus o „pragmatický kompromis” za skôr nevýhodný ako výhodný. Zdieľam tento názor. Som presvedčená, že keď odmietame verejne hovoriť o tom, prečo niekto považuje LGB rodičovstvo za problém, prečo by geji a lesby nemali byť vhodnými rodičmi či už pre adoptované alebo vlastné deti, tak pripúšťame, že na tom mysterióznom argumente – „nie je vhodné” – je niečo pravdivé. Pravdivé na ňom nie je nič, je to obava, ktorá nepramení z ničoho iného ako z presvedčenia, že homosexualita je vlastne nejakým spôsobom chorá – zvrátená.

Miesto pragmatickej (a podľa mňa skôr pochybnej) „vhodnosti” rozhodnutia nehovoriť o tabuizovanej téme gejského a lesbického rodičovstva v rôznych podobách by som naopak privítala otvorenú diskusiu. Rada by som sa spýtala, čo zástankyne a zástancovia týchto argumentov myslia vyjadrením „nikdy by sme za túto hranicu nešli”, alebo dokonca že „homosexuáli (prípadne homosexuálne rodiny) ohrozujú tradičnú rodinu”. Privítala by som aj mnohé ďalšie argumenty, ktoré možno ešte ani nezazneli. Privítala by som šancu, ak už aj nie na slušný život pre tieto rodiny, tak aspoň šancu na otvorenú diskusiu o tom, prečo si poniektorí myslia, že tieto rodiny a títo občania sú niečo menej ako heterosexuálne rodiny alebo heterosexuálni občania. Obávam sa však, že otvorená diskusia s vecnými argumentmi je zatiaľ na Slovensku utópiou. Schopnosť otvoriť sa dialógu pritom nemusí znamenať žiadnu katastrofu. Ak tento priestor otvoríme, nevyskočia na nás žiadne „skazy ľudstva” ako z Pandorinej skrinky, ale pôjde naozaj o veľa – o šancu na slušný život pre všetkých z nás, naozaj pre všetkých z nás.

Ak diskusia niekoho ohrozí, tak len tých, ktorí sú presvedčení, že početnosť nahrádza vecnosť a že hlasitý názor znamená názor „pravdivý a jediný správny”. Ohrozia sa pozície tých, čo vďaka nerovnovážnemu systému majú možnosť uplatňovať moc nad ostatnými a z pozície tejto „moci” budia dojem, že ich individuálne názory a záujmy sú názorom a potrebami väčšiny.

Je zrejmé, prečo sa diskusii bránia odporcovia LGB rodín z radov ochrancov „tradičnej rodiny”. V hĺbke duše veria, že homosexualita je choroba a úchylka, no v tomto svetle by boli vykreslení len neradi. Prečo sa však dnes diskusii vyhýbajú aj niektorí LGBT aktivisti? Stáva sa naša menšina sama miestom mocenskej kontroly, kontroly marginálnych postojov a potrieb?

Ak áno, tak je to zatiaľ proces neuvedomovaný. Je smutné, že je to pohyb spiatočnícky, pretože kedysi sme v tejto veci boli ďaleko vpredu – tam, kde sa nedávno dopracovala aj česká komunita. My sa naopak vraciame späť. A to je škoda.

Článok bol publikovaný aj na http://www.aspekt.skhttp://diskriminacia.altera.sk