Posts Tagged ‘Slovensko’

Plagáty politických strán volebnej kampane v lete 2006 na Slovensku ponúkali šancu na slušný život pre všetky rodiny. Mnohým z nás je jasné, že to bolo, bohužiaľ, iba predvolebné heslo, a potrvá poriadne dlho, kým sa naozaj naplní v reálnom živote, nech už tieto voľby dopadnú akokoľvek. Na to, aby sa sľuby skutočne plnili, je potrebná náležitá dávka politickej kultúry. To, čo nám najviac chýba, je aspoň závan schopnosti akceptovať rôzne názory a spoločne viesť krajinu v skutočnej politickej „koalícii” – koalícii, ktorá možno sleduje jeden cieľ, ale zároveň rešpektuje rozmanitosť. Politici a političky by sa mohli priučiť čosi z feministickej a queerovskej teórie o koaličnej politike – bolo by úžasné, keby sa o to aspoň pokúsili.  
Niektoré rodiny sa však do kategórie „všetky rodiny” včleňujú len veľmi ťažko. Čo na tom, že oni a ony sú rodinami. Pre ne a pre nich, ale aj pre mnohé a mnohých z nás a občas aj pre LGB aktivistov, nie sú LGB rodiny tým, čo si automaticky predstavíme, keď sa povie „všetky rodiny”. Adoptované deti v heterosexuálnych rodinách, slobodné matky, a možno aj „slobodní otcovia” sú typy rodín, ktoré sa v politických diskusiách aspoň sem-tam spomenú, a tak sa nám naše chápanie rodín pomaly, ale predsa rozširuje. Hovoriť verejne o LGB rodinách je však stále tabu.

Keďže sa Slovensko tak rado porovnáva s Českom, využijem príklad Českej republiky napr. aj preto, lebo Česká republika nedávno prijala zákon o registrovanom partnerstve. Možno namietať, že tento príklad nie je celkom primeraný, keďže ani český zákon otázku LGB rodín nerieši. Pokúsim sa ukázať, že aj napriek tomu je príklad českej cesty vhodným poučením. Česká republika má totiž nielen registrované partnerstvo, ale popri ňom aj celkom ojedinelý projekt Family reunion (http://www.family-reunion.net/). Všetky lesbické mamy a gejskí otcovia, alebo tie a tí, čo sa nimi chcú stať, o webovej stránke projektu už pravdepodobne vedia, alebo by ju mali čím skôr navštíviť. Ostatní by ju mali navštíviť ak už nie z povinnosti, tak aspoň zo zvedavosti.

Obyvateľky a obyvatelia Českej republiky sa nebáli témy registrovaného partnerstva tak ako podľa niektorých prieskumov slovenská verejnosť, ale získať ich tiež nebolo ľahké. Česká Gay a lesbická liga sa s rovnakou odvahou postavila aj k téme lesbických a gejských rodín – a to už sa o slovenskej súčasnej aktivistickej lobby povedať nedá. Český projekt a stránka Family reunion sa neobjavili sčista-jasna potom, ako sa v Českej republike podarilo dosiahnuť prijatie zákona o registrovanom partnerstve, t.j. až vtedy, keď už táto téma bola bezpečná a prestala „ohrozovať” prijatie registrovaného partnerstva. O téme gejských a lesbických rodín sa otvorene hovorilo už dávno predtým, napr. veľmi výrazne dominovala na jeseň minulého roku na ostatnom GLBT filmovom festivale Mezipatra, ktorý už dlhé roky zapúšťa korene na českej filmovej scéne. Téma lesbického a gejského rodičovstva bola námetom mnohých filmov, motívom sprievodnej fotografickej výstavy, ako aj predmetom verejných diskusií s publikom počas festivalu. Tu niekde možno nájsť počiatky projektu Family reunion – práve pod touto hlavičkou sa odštartovalo hrdé zviditeľňovanie gejských a lesbických rodín na festivale.

Nebolo to vždy tak, a ako ukazuje aj text Věry Sokolovej, nielen verejnosť, ale aj niektorí gejskí aktivisti mali v minulosti k tejto téme problematický a skresľujúci vzťah. Voliť vhodné argumenty nie je vždy ľahké, najmä v politickom prostredí, a občas sa vedome alebo nevedome podarilo vysloviť veci, ktoré sa síce usilovali obhajovať tému homosexuality, v konečnom dôsledku však vyznievali homofóbne. Podľa Viery Sokolovej obrat priniesli najmä ženské aktivistické hlasy, ale ani ona neredukuje tému LGB rodín iba na lesbické rodiny. Naopak, vyzdvihuje, že práve v dôsledku rodových a homofóbnych stereotypov sú z témy GLB rodičovstva vyčleňovaní gejskí muži, pričom úzko vymedzený ostáva aj priestor pre formulovanie emocionálne plnohodnotných rodičovských identít heterosexuálnych mužov. Viac než inde sa práve v tejto téme ukazuje, že rodové stereotypy škodia v porovnateľnej miere ženám aj mužom. Feministické hnutia, smery, iniciatívy, projekty a idey tak ponúkajú šancu zlepšiť tento svet nielen pre ženy, ale aj pre mužov.

Na Slovensku sme však iní. Teplí aj neteplí, Slovensko, ako sa zdá, má v obľube špecifické cesty a zvláštnosti. Vatikánska zmluva, ojedinelá v regióne bývalého postkomunistického bloku, deklarácia o zvrchovanosti kultúrnych hodnôt či voľby nie „za”, ale „proti niekomu” – to je len zopár príkladov z nie-teplej agendy. Ale zdá sa, že i teplá agenda je špecifická. Zatiaľ čo v Českej republike možno sledovať vývoj od homofóbnych argumentov voči gejským a lesbickým rodinám (prítomných aj v LGBT komunite) k odvahe verejne diskutovať o týchto témach aj v čase reálnej šance dosiahnuť registrované partnerstvo, na Slovensku mám v súčasnosti pocit, že z akýchsi prapodivných – vraj pragmatických – dôvodov kráčame smelo VZAD.

Keď konečne téma registrovaného partnerstva pred rokmi zaznamenala po viacerých pokusoch aj odozvu politikov i médií, začala sa zlatá éra gejsko-lesbického aktivizmu. Bol ňou rok 2000 a roky nasledujúce: sformovala sa Iniciatíva Inakosť a návrh zákona o registrovanom partnerstve (premenovanom na životné partnerstvo) sa nakoniec dostal do parlamentu. V decembri roku 2000 prebehla prvá verejná diskusia na odbornej úrovni – konferencia „Spoločná cesta k inštitútu registrovaného partnerstva na Slovensku”. Príspevok Marianny Šípošovej, jednej z hovorkýň InIn, k téme gejského a lesbického rodičovstva a homosexuálnej rodiny ocenili všetky prítomné a prítomní. Tak ako v Čechách nedávno, ani slovenské gejsko-lesbické aktivistické lobby už pred šiestimi rokmi napodiv nevnímalo tému LGB rodín ako ohrozenie snáh o registrované partnerstvo, keď priamo pod hlavičkou takto označenej konferencie M. Šípošová svoj príspevok predniesla. Téma gejsko-lesbických rodín nechýbala ani v publikácii Neviditeľná menšina, ktorá bola projektom nadácie Občan a demokracia. Bola určená učiteľkám a učiteľom na školách, ktorým informácie o problematike sexuálnej orientácie a sexuálnych menšín chýbali nielen v učebných osnovách, ale aj v ponuke učebných pomôcok. Gejská a lesbická, ale ani širšia verejnosť nemala v tom čase s témou GLB rodín toľko „problémov”, ako sa to javí dnes. Z môjho pohľadu autorky textov o LGB rodinách, psychologičky, LGBT aktivistky, a zároveň zdieľateľky ne-heterosexuálnej identity sa mi zdá, že na Slovensku dnes vyrážame míľovým krokmi – bohužiaľ – smerom späť.

Súčasný návrh zákona o životnom partnerstve, o ktorom sa v ostatnom čase rozpútala trochu predvolebná, veľmi nesmelá a miestami aj veľmi argumentačne slabá diskusia, naozaj otázku LGB rodín nerieši. Aký postoj dnes zaujímame k tejto skutočnosti? Niektorí LGB aktivisti a politickí predstavitelia (napr. ANO, KSS) zdieľajú názor, že neriešenie otázky LGB rodín je „výhodou”, vďaka ktorej by možno mal takýto zákon aj reálnu šancu uspieť v slovenskom parlamente. Tento názor by nebol taký nepochopiteľný, keby spomínané politické strany nedodávali, že zákon, ktorý by akékoľvek ustanovenia riešiace otázky rodičovských práv a povinností, napr. aj nebiologických registrovaných partnerov voči biologickým deťom ich partnerov, predsa len obsahoval, by nikdy nepodporili. A to nielen dnes, ale ani o desať, dvadsať či tridsať rokov.

Mám nutkanie napísať, že tomu rozumiem, ale v skutočnosti ani pri najväčšej snahe pochopiť údajnú „pragmatickosť” tohto rozhodnutia sa s týmto postupom LGB aktivistov nemôžem stotožniť. Takéto zmýšľanie a argumenty preň chtiac-nechtiac, vedome alebo nevedome, nenaznačujú nič menej ako to, že homosexualita nie je v poriadku.

Niekto, ako napr. lesbická mama, lesbická spolumama (nebiologická mama – partnerka biologickej mamy), lesby a geji, ktoré a ktorí chcú vychovávať dieťa, alebo aj „obyčajná” heterosexuálna mama či heterosexuálny otec, môžu považovať tento pokus o „pragmatický kompromis” za skôr nevýhodný ako výhodný. Zdieľam tento názor. Som presvedčená, že keď odmietame verejne hovoriť o tom, prečo niekto považuje LGB rodičovstvo za problém, prečo by geji a lesby nemali byť vhodnými rodičmi či už pre adoptované alebo vlastné deti, tak pripúšťame, že na tom mysterióznom argumente – „nie je vhodné” – je niečo pravdivé. Pravdivé na ňom nie je nič, je to obava, ktorá nepramení z ničoho iného ako z presvedčenia, že homosexualita je vlastne nejakým spôsobom chorá – zvrátená.

Miesto pragmatickej (a podľa mňa skôr pochybnej) „vhodnosti” rozhodnutia nehovoriť o tabuizovanej téme gejského a lesbického rodičovstva v rôznych podobách by som naopak privítala otvorenú diskusiu. Rada by som sa spýtala, čo zástankyne a zástancovia týchto argumentov myslia vyjadrením „nikdy by sme za túto hranicu nešli”, alebo dokonca že „homosexuáli (prípadne homosexuálne rodiny) ohrozujú tradičnú rodinu”. Privítala by som aj mnohé ďalšie argumenty, ktoré možno ešte ani nezazneli. Privítala by som šancu, ak už aj nie na slušný život pre tieto rodiny, tak aspoň šancu na otvorenú diskusiu o tom, prečo si poniektorí myslia, že tieto rodiny a títo občania sú niečo menej ako heterosexuálne rodiny alebo heterosexuálni občania. Obávam sa však, že otvorená diskusia s vecnými argumentmi je zatiaľ na Slovensku utópiou. Schopnosť otvoriť sa dialógu pritom nemusí znamenať žiadnu katastrofu. Ak tento priestor otvoríme, nevyskočia na nás žiadne „skazy ľudstva” ako z Pandorinej skrinky, ale pôjde naozaj o veľa – o šancu na slušný život pre všetkých z nás, naozaj pre všetkých z nás.

Ak diskusia niekoho ohrozí, tak len tých, ktorí sú presvedčení, že početnosť nahrádza vecnosť a že hlasitý názor znamená názor „pravdivý a jediný správny”. Ohrozia sa pozície tých, čo vďaka nerovnovážnemu systému majú možnosť uplatňovať moc nad ostatnými a z pozície tejto „moci” budia dojem, že ich individuálne názory a záujmy sú názorom a potrebami väčšiny.

Je zrejmé, prečo sa diskusii bránia odporcovia LGB rodín z radov ochrancov „tradičnej rodiny”. V hĺbke duše veria, že homosexualita je choroba a úchylka, no v tomto svetle by boli vykreslení len neradi. Prečo sa však dnes diskusii vyhýbajú aj niektorí LGBT aktivisti? Stáva sa naša menšina sama miestom mocenskej kontroly, kontroly marginálnych postojov a potrieb?

Ak áno, tak je to zatiaľ proces neuvedomovaný. Je smutné, že je to pohyb spiatočnícky, pretože kedysi sme v tejto veci boli ďaleko vpredu – tam, kde sa nedávno dopracovala aj česká komunita. My sa naopak vraciame späť. A to je škoda.

Článok bol publikovaný v roku 2006 na http://www.aspekt.skhttp://diskriminacia.altera.sk 

Kvír je slovensky prepis slovíčka queer. Slovo QUEER povodne znamenalo divný a čudny. Bola to pôvodne nadávaka na všetkých “divných ľudi”, vrátene gejov a lesieb. Neskôr si ho však gejovia a lesby privlastnili a stalo sa symbolom hrdosti na inakosť… “We are here, we are queer, get used to it” – to bolo jedno zo silných politických hesiel aktivistickej skupiny Queer Nation – vo voľnom preklade “Sme tu. Sme iní. Zvyknite si na to.”

Tak ako sa nám na slovensku zvyklo nadávať do buzerantov a teplých. Dnes sa mnohokrát streneme v slovenskej komunite s privlastnením týchto slov. T.j. gejovia a lesby ich používajú sami na seba a pozmenili si ich význam a použitie tak, že sa nimi s obľubou pohrávajú po svojom. Dali im tak novú dimenziu a vo vlastnom pohľade zbavili tieto slová ich negatívneho a hanlivého náboja.

Napr. dnes niekto z komunity kľudne použije slovo teplá komunita. V tomto význame slovo teplý heterosexuálna komunita nepoužíva. Slovo buzna je obdobné. Gejská subkomunita ho s obľubou používa ako slovnú hračku. Stále však záleží na tom, z koho úst slovo vypadne. Ak ho vysloví homofóbny magor, ktorý nevie chrliť nič len síru a oheň, slovo zámerne používa s cieľom uraziť. Ak má však dotyčný dosť odvahy, môže mu kontrovať a silu nadávky tak zmieniť. Aj preto si dnes musia dávať homofóbia z kruhov plebsu i vysokej politiky pozor na slová. I pán Slota občas vezme servítku na ústa a miesto tradičného buzeranti už pár krát s veľkým sebazaprením musel použíť politicky korektnejšie slovo “homosexuál.” Slovo Queer sa začalo neskôr používať aj ako strešný termín, pre gejskú, lesbickú, bisexuálnu a transgenderovú, transsexuálnu a iné podobné komunity. Dalo dokonca meno aj gejským a lesbickým štúdiam na univerzitnej pôde na západne – kde sa dnes môžete stretnúť s odborom na pomedzí antropológie, sociológie, filozofie, či gender studies – tzv. Queer studies.

Prijatie slova Queer nie je však úplne jednoznačné. Na jednej strane je slovo Queer kritizované, že stiera rozdiely v rozmanitosti týchto kvírovských komunít, tým, že ich zakrýva jedným strešným pojmom. Na druhej strane sú však ľudia, ktorí su presvedčení, že privlastnenie si slova Queer znamenalo pozitívnymi prínos práve vzhľadom na to odkiaľ toto slovo pochádza. Jeho privlastnenie, ktoré prinieslo nové zadefinovanie “čudnosti, inakosti” poukazuje na pozitívnu hodnotu inakosti. Slov queer tak umožnilo začleniť medzi sexuálne menšiny aj iné okrajové skupiny a tak naopak vyzdvihnúť hodnotu rozmanitosti.

Inými slovami, slovo Queer naopak, podľa mňa, umožnilo zviditeľniť skupiny, ktoré ostávali nepomenované na hraniciach rôznych identít. Množina Queer tak nie je ohraničenou a konečnou krajinou a ale naopak neustále umožňuje preskúmavať a prípadne aj nanovodefinovať, či posúvať či dokonca celkom jasne narúšať hranice rôznychh identít. A v tomto význame používam ja slovo kvír “keď poviem napr. “lesBi a iné kvír ženy.”

Horkýže Slíže – L.A.G. Song

Posted: august 30, 2007 in Nezaradené
Značky:, , ,

Na You TUBE  

http://fr.youtube.com/watch?v=0GCf2_nYvAE&mode=related&search=SEARCH

Z rozhovoru uvádzame len ukážky. Celý rozhovor je na adrese:  

http://www.sme.sk/c/3434594/ivan-kobner-liecba-homosexuality-je-somarina.html

 

Aj my sami musíme zmeniť správanie. Nestačí vykrikovať “akceptujte ma, lebo som teplý”, tvrdí v rozhovore pre SME.sk homosexuál, ktorý si želal vystupovať pod menom IVAN KOBNER. 

S rozhovorom ste súhlasili pod podmienkou, že ostane zachovaná vaša anonymita. Prečo?

Nejde o mňa, ale o moju širokú rodinu. Akceptovali, aký som, ale cítim, že potrebujú istú ochranu, lebo nie je jednoduché vyjsť s niečím takým na verejnosť. Možno by to bolo pre ľudí pod vlastným menom bolo dôveryhodnejšie, ale mne je jedno, či to tak bude pôsobiť. Neriešim to. 

(viac…)

Len tak rozmýšlam, keď čítam správu vytiahnutú z archívu (viď nižšie), či by sa na Slovensku našlo na pochod mestom 70 gejov a lesieb, ktorý by si niečo podobné nenechali ľúbiť? Asi priveľa snívam …

My radšej pojdeme pochodovať do bezpečia anonymnej viedne … Ale ani sa ľuďom nedivím … S takýmito holohlavcami premnoženým v našej populácií a bandov policajtov, ktorá radšej hedvigu obviní z klamstve, než aby si riadne urobila svoju robotu a vyšetrila skutok, ktorý sa očividne stal, ani nemožno čakať, že by sme sa jedného dňa dočkali na Slovensku nejakej teplej demonštrácie v štýle: sme tu, sme hrdí, trhni si nohou … alebo že by áno?

Protestný pochod proti homosexuálom bol riadne ohlásený

NITRA 18. marca (SITA) – Zhruba 70 mladých ľudí, prevažne chlapcov s vyholenými hlavami, dnes v Nitre protestovalo pochodom proti homosexuálom a registrovaným partnerstvám. Ich presun zo železničnej stanice na Svätoplukovo námestie monitorovali štátni i mestskí policajti. Na organizácii pochodu sa podieľalo hnutie Národný odpor, ktoré je známe extrémne pravicovými názormi. Mladí skandovali heslá ako „Národný odpor, ulice sú naše” či „homosexuáli nemajú žiadne práva”. Na transparente mali napísané „zákony prírody platia pre všetkých” a mávali čierno-bielo-červenými vlajkami. Po príhovore, v ktorom zdôrazňovali zvrátenosť homosexuálnych zväzkov a vyjadrili negatívny postoj k registrovaným partnerstvám, sa zhromaždenie rozišlo.

Ako agentúru SITA informoval náčelník Mestskej polície v Nitre Miloš Hajnovič, pochod bol vopred nahlásený. „Splnili si všetky náležitosti v zmysle zákona, preto ho mesto nemohlo zakázať,” skonštatoval. Rušenie verejného poriadku nezaznamenali.

Národný odpor pochodoval Nitrou aj v marci. Vtedy vyjadrovalo zhruba 200 mladých ľudí záporný postoj k drogám. Skandovali heslá ako „drogy nechceme, drogy sú z Afriky”, nevyhli sa však ani heslám, ktoré nemali s drogami nič spoločné ako „antifa je na smiech”.

18. 5. 2007 18:36:00 | Copyright © SITA 2007 – http://www.sme.sk/c/3303573/Protestny-pochod-proti-homosexualom-bol-riadne-ohlaseny.html

Táto správa bola spracovaná v rámci workshopu – Sexuálna orientácia a pohlavie verzus prístup k zamestnaniu a jeho výkon, vzdelanie, ktorý prebehol 21.2.2007 počas konanie otváracej konferencie k Európskemu roku rovností príležitostí (organizátor konferencie: Slovenské národné stredisko pre ľudské práva). 

Východiskový stav

Súčasná antidiskriminačná legislatíva chráni občanov a občianky Slovenska s menšinovou sexuálnou orientáciou pred diskrimináciou iba v úzko vymedzenej oblasti pracovnoprávnych vzťahov.  Diskriminácia z dôvodu sexuálnej orientácie nie je explicitne zakázaná v oblastiach, akými sú napríklad vzdelávanie, poskytovanie tovarov a služieb, zdravotná starostlivosť alebo sociálne zabezpečenie. Diskriminácia gejov a lesieb tak v našej spoločnosti naďalej pretrváva i napriek antidiskriminačnej legislatíve, a to najmä z dôvodu pretrvávajúcich predsudkov a negatívneho obrazu homosexuality. Gejovia a lesby sa v prípadoch diskriminácie na základe sexuálnej orientácie len zriedkakedy zvažujú možnosť obrátiť sa na právnickú kanceláriu a vstúpiť do súdneho sporu. Dôvodom býva neraz okrem slabej ochrany v rámci antidiskriminačnej legislatívy aj celkom legitímna obava zo zverejnenia a hlavne „ prepierania” otázky sexuálnej orientácie pri prerokovávaní súdneho sporu, inými slovami obava z vystavenia sa riziku diskreditácie obete namiesto riešenia samotného prípadu.

Diskriminácia v prípade ľudí s homosexuálnou a bisexuálnou orientáciou neraz býva veľmi skrytá a presahuje rámec prístupu k zamestnaniu či jeho výkonu alebo prístupu ku vzdelaniu. Prejavuje sa vo veľmi jemných a na prvý pohľad zdanlivo neškodných formách. Jedným z alarmujúcich príkladov aktuálnych i v súčasnom období sú napr. homofóbne výroky politických predstaviteľov, v ktorých sa vyjadrujú na tému úchylnosti „homosexuálov, presviedčajú verejnosť , že by „títo ľudia” nemali pracovať určitých pozíciách – napr. učiteľských postoch, hovoria o „liečení homosexuálov” a podobne. Výroky tohto charakteru pôsobia možno pre časť vzdelanej populácie (a neraz aj pre médiá) skôr komicky. Ich následne prezentovanie (najmä médiami, ale aj prostredníctvom reakcií ostatných politikov a političiek) bez dostatočne znepokojujúcich komentárov je pre väčšinu spoločnosti skôr signálom o tom, že predsudky, ktoré voči homosexuálom ľudia majú, sú oprávnené a opodstatnené, ale najmä že sú beztrestné. Túto situáciu by sme mohli prirovnať nenávistným a rasistickým výrokom, ktoré sú paragrafmi o „hanobení rasy” zakázané a teda aj postihnuteľné. Škodlivosť verbálnych útokov napr. na rómsku komunitu sa vníma s rovnakou mierou vážnosti ako útoky fyzické. V prípade homosexuálne orientovaných ľudí sú však nenávistné a hanobiace prejavy rovnakej kvality vnímané skôr anekdoticky a miera ich škodlivosti je vo významnej miere podceňovaná.

Podľa vnútro-komunitného výskumu diskriminácie gejov, lesieb a bisexuálov z roku 2002 malo skúsenosť s verbálnymi útokmi, teda obťažovaním až 43 % ľudí s pomedzi 251 respondentov a respondentiek, pričom vo viac ako troch štvrtinách týchto prípadov zažili ľudia túto skúsenosť opakovane (tri ale aj viac krát). Slovné znevažovanie vo verbálnych útokoch neraz dopĺňalo aj vyhrážanie sa a hrubá bezohľadnosť, spomedzi príkladov možno spomenúť napr. verejné diskreditovanie lesbického dievčaťa jej učiteľom sprevádzané zosmiešňovaním, ktoré bolo adresované rodičom, spolužiakom a ostatným učiteľkám a učiteľom v škole, ktorú navštevovala. Výnimkou nie sú aj vyhrážky najbližších, t.j. rodiny, hroziace  vyhodením z domu práve z dôvodu sexuálnej orientácie. Vyskytlo sa aj nočné telefonické obťažovanie či nadávanie do „vyjebaných a skurvených buzerantov” a rôzne iné adresné nenávistné nápisy na verejne dostupných miestach v mieste bydliska obete (na poštovej schránke a pod).

Až 15 percent respondentov a respondentiek spomínaného prieskumu malo skúsenosť s priamymi násilnými útokmi, čo predstavuje spolu 37 obetí. Ako najčastejšieho páchateľa uvádzali neznámu osobu (15 prípadov) a druhou najčastejšou skupinou boli policajti (9) a spolužiaci (9), treťou známi (8). Medzi páchateľmi však boli aj susedia, rodinní príslušníci či spolupracovníci. Čísla spolu predstavujú viac ako 37 prípadov práve z dôvodu, že až 43% z nich zažilo útoky opakovanie (tri a viac krát). Ako príklady týchto útokov možno uviesť napr.: napadnutie v dopravnom prostriedku, naháňanie skupinou útočníkov po ulici a sexuálne napadnutie, kopance, fackanie, hrozba zbraňou, nútenie obete k vyzlečeniu sa, znásilnenie mladej lesby otcovým priateľom-susedom, pretože to zatiaľ „neskúsila so žiadnym mužom”.

Nie je teda prekvapením, že polovica respondentov uviedla, že svoju orientáciu na verejnosti skrývajú úplne a ďalších 35 % čiastočne. Naviac mnohí gejovia, lesby a bisexuáli sú necítia bezpečne ani pred najbližšími a uvádzajú, že sú nútení skrývať svoju orientáciu aj pred blízkymi či priateľmi (až 54 % úplne a ďalšia tretia čiastočne, teda niekedy).

Podľa spomínaného prieskumu má len málo ľudí skúsenosti priamou s diskrimináciou v zamestnaní. Iba 3 % uviedli skúsenosť s odmietnutím pracovného miesta z dôvodu sexuálnej orientácie, 4 % ľudí boli  presvedčené a ďalších 8 % malo podozrenie, že im bol odmietnutý postup alebo povýšenie z dôvodu sexuálnej orientácie a 6 ľudí % malo skúsenosť s prepustením alebo odobratím funkcie z dôvodu sexuálnej orientácie. Najvýraznejší podiel ľudí – viac ako štvrtina –  uviedli, že čelili prejavom obťažovania v zamestnaní z titulu sexuálnej orientácie. Všetky tieto čísla spojené s diskrimináciou v zamestnaní, v prístupe k nemu alebo v jeho výkone je nutné vnímať v kontexte. Sexuálna orientácia nie je charakteristika, ktorá je na prvý pohľad evidentná ako napr. farba kože. Je teda možné uplatniť stratégie ako svoju identitu utajiť, resp. ju nezverejniť. Drvivá väčšina respondentov a respondentiek uviedla, že svoju orientáciu v zamestnaní skrýva (55% tak činí vo všetkých zamestnaniach a 34 % v niektorých zamestnaniach) a iba 11% ľudí uviedlo, že svoju orientáciu v pracovnom prostredí neskrývalo. Gejovia a lesby sú teda nútení voliť stratégie skrývania svojej identity, aby sa vyhli prejavom obťažovania a diskriminácie aj na pracovisku, keďže ako ukázali predošlé čísla, majú časté skúsenosti s prejavmi obťažovania či dokonca fyzickými útokmi na verejnosti a v rodine. V pracovnom prostredí naviac musia skrývať svoju identitu nielen z potreby zachovania osobnej integrity, ale neraz aj z praktických dôvodov – voľných pracovných pozícií nie je nadbytok a zabezpečenie existenčných potrieb je neraz prvoradou motiváciou v snahe o prežitie.

Napriek tomu, že prieskum bol zrealizovaný pred prijatím antidiskriminačnej legislatívy, môžeme povedať, že naznačuje významné aspekty, resp. trendy v oblasti  diskriminácie gejov, lesieb a bisexuálok a transgender osôb, ktorá pokračuje aj po prijatí antidiskriminačnej legislatívy. Diskriminácie na základe sexuálnej orientácie, resp. identity sprevádza významný špecifický aspekt, ktorým sa odlišuje od ostatných prejavov diskriminácie zameranej na ľudí, ktorých charakteristiky sú na prvý pohľad zrejmé (napr. pohlavie/rod, viditeľné zdravotné postihnutie, farba pleti). Je ním práve skrytá povaha diskriminácie, ktorá sa deje nielen v priamej rovine ale aj na úrovni domnienok, presvedčení a predsudkov, voči ktorým citlivosť v našej spoločnosti zatiaľ vo významnej miere absentuje. Diskriminácia sa tak stáva neviditeľným a podceňovaným fenoménom, čoho dôkazom sú aj výsledky eurobarometra názorov verejnosti na problematikou diskriminácie. Vďaka celospoločenskému kontextu pretrvávajúcej homofóbie ostávajú gejovia, lesby, bisexuálky a transgender osoby izolovaní ani nie tak v ghetách a osadách, ako vo svojom vlastnom vnútri a súkromí – sú nutné skrývať svoju identitu ako vo verejnosti tak pred svojimi blízkymi a známymi a obmedzovať tak svoj životný priestor a ľudský potenciál. Ich legitímne požiadavky na rovné zaobchádzanie a rovné práva s ostatnými občanmi sú naopak považované za nadštandardné požiadavky ako napr. v prípade zákona o registrovanom partnerstve, ktorý je mnohých krajinách Európskej únie, vrátane susednej Českej republiky dnes už bežným štandardom.

V perspektíve vyššie načrtnutých nedostatkov antidiskriminačnej legislatívy a východiskovej situácie teda možno jednoznačne konštatovať, že pre mnohých gejov a lesby ostáva alternatíva žiť naplno otvorene a až následne sa prejavom diskriminácie brániť právnou cestou stále iba čisto abstraktnou teoretickou možnosťou, ktorú si nemôžu dovoliť. Nemôžu si ju dovoliť nielen z finančného hľadiska (vzhľadom na podmienky iniciovania občiansko-právnych sporov ale aj potreby existenčného zabezpečenia), ale najmä z dôvodu veľmi neistého výsledku daného právneho sporu, keďže im zákon neposkytuje dostatočnú a explicitne zadefinovanú ochranu. Túto skutočnosť ilustrovala aj pracovníčka Slovenského národného strediska pre ľudské práva, ktoré uviedla príklady občanov, ktorý sa v ostatnom období obrátili na Stredisko so žiadosťou o právnu pomoc súvisiacich so sexuálnou identitou. V jednom prípade bol potenciálny zamestnanec na pozíciu učiteľa v prijímacom konaní dopytovaný na sexuálnu orientáciu a v druhom prípade mladí transsexuál čelil domácemu násiliu, ako aj sexuálnemu násiliu a obťažovaniu v práci. V tomto prípade obeť zvolila radšej odchod do cudziny ako riešenie prípadu pred súdom. Ani v prvom prípade obeť nezvolila riešenie súdnou cestou. Iné prípade neboli zdokumentované a nie sú známe ani zástupcom a zástupkyniam organizácií zastupujúcich záujmy gejov, lesieb a bisexuálov. Posledným ale rovnako kľúčovým faktorom sú pretrvávajúce homofóbne predsudky, a podceňovanie závažnosti diskriminácie na základe sexuálnej orientácie resp. identity, ktoré paralyzujú ľudí z homosexuálnej, bisexuálnej a transgenderov menšiny pri iniciovaní boja za ochranu svojich občianskych a ľudských práv.

Súčasné problémy

Vzhľadom na vyššie uvedené možno skonštatovať, že v súčasnosti vo vzťahu k homosexuálnej a bisexuálnej menšine v kontexte zamestnanosti ale aj ostatných verejných služieb a práv, a v kontexte politickej a verejnej reprezentácie agendy homosexuálnej menšiny, vrátane otázok občianskych a ľudských práv naďalej pretrvávajú tieto problémy:

1) Absentuje politická reprezentácia, ktorá by sa otvorene stotožnila sagendou občianskych aľudských práv homosexuálnej menšiny. Naopak prevažuje váhanie a tendencia otvárať diskusiu, ktorá už je vskutočnosti otvorená abeží najmenej od roku 2000. Neakceptovateľnosť diskriminácie na základe sexuálnej orientácie (vrátené verbálneho znevažovania aobťažovania) ešte stále nie je široko celospoločensky prijímanou hodnotou nielen na a úrovni laickej verejnosti ale ani samotnej politickej reprezentácie. Napriek tomu, je možno konštatovať, že vporovnaní spredchádzajúcimi rokmi nastal aspoň určitý pozitívny posun, keď sa termín „sexuálnej orientácie” vrámci rovností príležitostí aspoň na verbálnej deklaratórnej úrovni stáva súčasťou prezentovanej agendy.

2) Voverejnom, najmä mediálnom ale aj politickom diskurze prevažuje konfrontačný tón a naopak absentuje ľudsko-právny rozmer. Naďalej pretrváva podceňovanie závažnosti aškodlivosti verejných prejav homofóbie apredsudkov voči homosexuálnym spoluobčanom aobčiankam. Ahoci aj v tomto ohľade možno badať pomalé pozitívne posuny, existujú významné rezervy, ktorým sa nevenuje dostatočná pozornosť. Pri homofóbnych prejavoch nielen politikov absentuje ich odsúdenie vkontexte jednoznačnej neakceptovateľnosti znevažovania anenávistných prejavov, ktorá pri iných menšinách nie je spochybňovaná. Významnou rezervou je aj skutočnosť, že vo verejnoprávnych médiách neexistuje priestor na prezentáciu homosexuálnej abisexuálnej menšiny vymedzený na pravidelnej báze, tak ako je to pri ostatných etnických anáboženských skupinách (pozitívnym príkladom je vtejto oblasti napr. Česká verejno-právna televízia spravidelným týždenníkom pre homosexuálnu, bisexuálnu a transgednerovú komunitu)

3) Právna ochrana pred nerovným zaobchádzaním je vprípade diskriminácie na základe sexuálnej orientácie veľmi limitovaná, málo jednoznačne pomenovaná, vpodstate „bezzubá” avpraxi takmer nevyužiteľná. Za tri roky od prijatia zákona nebol iniciovaný vtejto oblasti žiaden súdny spor svyužítím anti-diskriminačnej legislatívy, napriek tomu, že prieskum mapujúci diskrimináciu tesne pred prijatím zákona ukázal, že vzávažným prípadom diskriminácie ztitulu sexuálnej orientácie aidentity dochádza veľmi často.

4) Osobitným problémom ostáva sexuálne obťažovanie anásilie, ktorý je nielen vo všeobecnosti ale aj vsúvislosti so homosexuálnou menšinou veľmi podceňovaný, a najmä absentuje účinná právna ochrana vtýchto veľmi závažných aobzvlášť zraňujúcich prípadoch diskriminácie.

5) Vprezentovaní podpory opatrení smerujúcich k „zamestnanosti bez diskriminácie” chýba popri koncepcii zamestnávateľa ústretového voči rodine aj širšia koncepcia zamestnávateľských organizácií ústretových voči všetkým znevýhodňovaním skupinám (vrátane občanov sinou sexuálnou orientáciou), resp. organizácií proaktívne sa zasadzujúcich orovné zaobchádzanie so všetkými zamestnancami azamestnankyňami, vrátane znevýhodňovaných skupín. Len veľmi málo zamestnávateľov prijíma vnútorné politiky alebo kolektívne zmluvy, ktoré by zabezpečovali napr. rodovú rovnosť alebo vôbec rovnosť príležitostí ako takú. Otázka postavenia homosexuálnej menšiny azákazu diskriminácie ztitulu sexuálnej orientácie resp. identity je poslednou vrade, ak vôbec nejaký rad existuje. Ojedinelé firmy, ktoré takéto politiky majú, ich prevzali so zahraničných centrál sídliacich vkrajinách, kde sa ochrana pred diskrimináciou arovnaké zaobchádzanie či poskytovanie benefitov aj ugejov, lesieb, bisexuál atransgenderov považuje za štandard.

6) Chýbajú poradenské služby pre obete diskriminácie ztitulu sexuálnej orientácie a identity, ktoré by poskytovali služby aj nad rámec právneho poradenstva.

7) Chýbajú inštitucionálne mechanizmy, ktoré by zabezpečovali monitorovania, vyhodnocovanie prípadne prijímanie nápravných opatrení vprípadoch diskriminácie na základe sexuálnej orientácie, či identity.

8) Závažným problémom naďalej ostáva absencia právnej úpravy životných partnerstiev gejov alesieb. Vmnohých oblastiach života (zdravotná starostlivosť, sociálne zabezpečenie, prístup ktovarom aslužbám, majetkovoprávne vzťahy) sú gejské alesbické páry zdôvodu absencie legislatívneho rámca upravujúceho ich vzťahy neúmerne znevýhodňované, napr. už len tým, že sú nútení knadbytočným anadštandardným právnym úkonom, ktorých právna sila aistota naviac ani nie je dostatočne účinná včase, keď dôjde na praktickú fázu uplatnenia si svojich, heterosexuálom inak bežne dostupných práv.


 

Navrhované opatrenia

Diskutujúca skupina sa vzhľadom na vyššie pomenované problémy  zhodla na súbore nasledovných opatrení, ktoré by sa mohli stať nielen súčasťou agendy nielen práve otvoreného Európskeho roka rovností príležitostí, ale aj obdobia po roku 2007.

  • I. novelizovať antidiskriminačný zákon tak, aby zrovnoprávnil osoby smenšinovou sexuálnou orientáciou sostatnými občiankami aobčanmi SR aaby jeho výsledná podoba bola vsúlade spožiadavkami Rámcovej smernice orovnakom zaobchádzaní aso všeobecnými požiadavkami na transpozíciu smerníc (vrátane problematiky sexuálneho obťažovania)
  • II. prizvať k budúcej novelizácií antidiskriminačného zákona mimovládny sektor na spoluprácu priamo vprípravnom procese tak, aby bolo možné dosiahnuť vyššie uvedený cieľ a zefektívniť uplatnenie zákona v praxi
  • III. Prijať opatrenia, ktoré by zabezpečili, že sa antidiskriminačná výchova zakomponuje komplexným aplne integrovaným spôsobom do vzdelávacieho a výchovného procesu už od najnižšej úrovne
  • IV. Vytvoriť otvorený priestor pre aktívnu participáciu mimovládnych organizácií v rámci pôsobenia Národnej komisie pre výchovu kľudským právam (pôsobiacej pri Slovenskom národnom stredisku pre ľudské práva), ktorej cieľom je o. i. prispieť kimplementácií agendy rovností príležitostí do oblasti výchovy- a vzdelávania
  • V. vytvoriť vrámci verejnoprávnych médií adekvátny priestor na pozitívny a korektnú prezentáciu gejsko-lesbickej, bisexuálnej a transgenderovej komunity, tak aby sa zrovnoprávnilo jej postavenie sostatnými menšinovými skupinami, ktoré svoj verejnoprávny priestor môžu naplno využívať.
  • VI. otvoriť nielen širokú diskusiu, ale aj samotný legislatívny proces na najvyššej úrovni smerujúci k prijatiu zákona oregistrovanom (životnom) partnerstve pre páry rovnakého pohlavia tak, aby sa odstránilo znevýhodnenie gejských alesbických párov oproti heterosexuálnym párom v základných oblastiach života, vrátane zdravotnej starostlivosti,, sociálneho zabezpečenia, prístupu ktovarom aslužbám amajetkových práv
  • VII. prijať opatrenia k vytvoreniu autonómneho špecializovaného inštitucionálneho mechanizmu (spríslušnými kompetenciami arozpočtom), ktorý by monitoroval a vyhodnocoval prejavy diskriminácie na základe sexuálnej orientácie azároveň mal kompetencie navrhovať, prípadne implementovať vhodné nápravné opatrenia vsúvislosti spretrvávajúcim vylúčením občanov aobčianok smenšinovou sexuálnou orientáciou z dôvodudiskriminácie nielen voblasti nielen pracovného, ale aj ostatného spoločenského uplatnenia, vrátane rovného prístupu kvyužívaniu služieb.

V závere sa skupina zhodla, že jedným z najdôležitejších posolstiev pre Európsky rok rovnosti príležitostí by malo byť, že ľudské práva by sa nikdy nemali stať predmetom vyjednávania, politických dohôd a kompromisov pri prijímaní legislatívy týkajúcej sa problematiky rovného zaobchádzania a opatrení na odstránenie diskriminácie. Naopak, hlavným a jediným aspektom pri rozhodovaní by malo byť odborné hľadisko a ľudsko-právna perspektíva, v ktorej sú si naozaj všetci občania a občianky pred zákonom rovní. Inými slovami, aj v rámci samotnej antidiskriminačnej legislatívy by jediným východiskom a zároveň jediným cieľom mala byť skutočná rovnosť v zaobchádzaní pre všetkých – aby naozaj všetky osoby v akomkoľvek znevýhodňujúcom postavením boli vo všetkých oblastiach a v rovnakej miere chránené pred diskrimináciou, znevažovaním, zneužívaním a iným nerovným zaobchádzaním.

Odkazy:

Workshop moderovala a príspevok v spolupráci s účastníčkami a účastníkmi spracovala: Paula Jójárt

ZDROJ:  Diskriminacia.altera.sk

Keď jedno slovo znamená veľa. Prinášame “pôvodnú” správu a “pôvodné” slová.

A že prečo máme stále problém s novinármi. Naštastie sú to už skôr takéto úsmevné drobnosti ako nejaké trápne bulvárne “stories”.  

Správa v médiách bola:  Museion: Väčšina slovenskej spoločnosti nemá problémy s homofóbiou

BRATISLAVA 16. mája (SITA) – Väčšina slovenskej spoločnosti nemá problémy s homofóbiou, teda nepríjemnými pocitmi viažucimi sa na homosexualitu, uviedla pre agentúru SITA Hana Fábry, zakladateľka a hovorkyňa prvého lesbického združenia Museion.

Ako v predvečer Medzinárodného dňa boja proti homofóbii konštatovala Fábry, problémom našej spoločnosti sú skôr ďalšie formy diskriminácie. “Preto sa domnievam, že je dôležité naďalej scitlivovať vedomie ľudí tak, aby pochopili a akceptovali myšlienku, že inakosť a rôznorodosť ju neohrozujú.” Naopak, inakosť a rôznorodosť spoločnosť obohacujú a dávajú jej životu i životu každého jednotlivca ďalší rozmer, dodala.

Cela sprava tu:http://www.sme.sk/c/3299402/museion-vacsina-slovenskej-spolocnosti-nema-problemy-s-homofobiou.html

A TOTO Je vyjadrenie citovanej aktivistky HANY:

A toto je typicky priklad, ked neautorizujete text, ktory napise redaktorka sama (aj ked nema tuto povinnost, ale je lepsie sa na autorizacii dohodnut) – jedine slovko zmenilo vyznenie celeho textu. Povedala som pre SITA, ze väčšina slovenskej spoločnosti nemá problémy LEN s homofóbiou, ale AJ s dalsimi dovodmi na diskriminovanie… Co uz – aspon to vyznieva pozitivne…   hana

Plagáty politických strán volebnej kampane v lete 2006 na Slovensku ponúkali šancu na slušný život pre všetky rodiny. Mnohým z nás je jasné, že to bolo, bohužiaľ, iba predvolebné heslo, a potrvá poriadne dlho, kým sa naozaj naplní v reálnom živote, nech už tieto voľby dopadnú akokoľvek. Na to, aby sa sľuby skutočne plnili, je potrebná náležitá dávka politickej kultúry. To, čo nám najviac chýba, je aspoň závan schopnosti akceptovať rôzne názory a spoločne viesť krajinu v skutočnej politickej „koalícii” – koalícii, ktorá možno sleduje jeden cieľ, ale zároveň rešpektuje rozmanitosť. Politici a političky by sa mohli priučiť čosi z feministickej a queerovskej teórie o koaličnej politike – bolo by úžasné, keby sa o to aspoň pokúsili.  
Niektoré rodiny sa však do kategórie „všetky rodiny” včleňujú len veľmi ťažko. Čo na tom, že oni a ony sú rodinami. Pre ne a pre nich, ale aj pre mnohé a mnohých z nás a občas aj pre LGB aktivistov, nie sú LGB rodiny tým, čo si automaticky predstavíme, keď sa povie „všetky rodiny”. Adoptované deti v heterosexuálnych rodinách, slobodné matky, a možno aj „slobodní otcovia” sú typy rodín, ktoré sa v politických diskusiách aspoň sem-tam spomenú, a tak sa nám naše chápanie rodín pomaly, ale predsa rozširuje. Hovoriť verejne o LGB rodinách je však stále tabu.

Keďže sa Slovensko tak rado porovnáva s Českom, využijem príklad Českej republiky napr. aj preto, lebo Česká republika nedávno prijala zákon o registrovanom partnerstve. Možno namietať, že tento príklad nie je celkom primeraný, keďže ani český zákon otázku LGB rodín nerieši. Pokúsim sa ukázať, že aj napriek tomu je príklad českej cesty vhodným poučením. Česká republika má totiž nielen registrované partnerstvo, ale popri ňom aj celkom ojedinelý projekt Family reunion (http://www.family-reunion.net/). Všetky lesbické mamy a gejskí otcovia, alebo tie a tí, čo sa nimi chcú stať, o webovej stránke projektu už pravdepodobne vedia, alebo by ju mali čím skôr navštíviť. Ostatní by ju mali navštíviť ak už nie z povinnosti, tak aspoň zo zvedavosti.

Obyvateľky a obyvatelia Českej republiky sa nebáli témy registrovaného partnerstva tak ako podľa niektorých prieskumov slovenská verejnosť, ale získať ich tiež nebolo ľahké. Česká Gay a lesbická liga sa s rovnakou odvahou postavila aj k téme lesbických a gejských rodín – a to už sa o slovenskej súčasnej aktivistickej lobby povedať nedá. Český projekt a stránka Family reunion sa neobjavili sčista-jasna potom, ako sa v Českej republike podarilo dosiahnuť prijatie zákona o registrovanom partnerstve, t.j. až vtedy, keď už táto téma bola bezpečná a prestala „ohrozovať” prijatie registrovaného partnerstva. O téme gejských a lesbických rodín sa otvorene hovorilo už dávno predtým, napr. veľmi výrazne dominovala na jeseň minulého roku na ostatnom GLBT filmovom festivale Mezipatra, ktorý už dlhé roky zapúšťa korene na českej filmovej scéne. Téma lesbického a gejského rodičovstva bola námetom mnohých filmov, motívom sprievodnej fotografickej výstavy, ako aj predmetom verejných diskusií s publikom počas festivalu. Tu niekde možno nájsť počiatky projektu Family reunion – práve pod touto hlavičkou sa odštartovalo hrdé zviditeľňovanie gejských a lesbických rodín na festivale.

Nebolo to vždy tak, a ako ukazuje aj text Věry Sokolovej, nielen verejnosť, ale aj niektorí gejskí aktivisti mali v minulosti k tejto téme problematický a skresľujúci vzťah. Voliť vhodné argumenty nie je vždy ľahké, najmä v politickom prostredí, a občas sa vedome alebo nevedome podarilo vysloviť veci, ktoré sa síce usilovali obhajovať tému homosexuality, v konečnom dôsledku však vyznievali homofóbne. Podľa Viery Sokolovej obrat priniesli najmä ženské aktivistické hlasy, ale ani ona neredukuje tému LGB rodín iba na lesbické rodiny. Naopak, vyzdvihuje, že práve v dôsledku rodových a homofóbnych stereotypov sú z témy GLB rodičovstva vyčleňovaní gejskí muži, pričom úzko vymedzený ostáva aj priestor pre formulovanie emocionálne plnohodnotných rodičovských identít heterosexuálnych mužov. Viac než inde sa práve v tejto téme ukazuje, že rodové stereotypy škodia v porovnateľnej miere ženám aj mužom. Feministické hnutia, smery, iniciatívy, projekty a idey tak ponúkajú šancu zlepšiť tento svet nielen pre ženy, ale aj pre mužov.

Na Slovensku sme však iní. Teplí aj neteplí, Slovensko, ako sa zdá, má v obľube špecifické cesty a zvláštnosti. Vatikánska zmluva, ojedinelá v regióne bývalého postkomunistického bloku, deklarácia o zvrchovanosti kultúrnych hodnôt či voľby nie „za”, ale „proti niekomu” – to je len zopár príkladov z nie-teplej agendy. Ale zdá sa, že i teplá agenda je špecifická. Zatiaľ čo v Českej republike možno sledovať vývoj od homofóbnych argumentov voči gejským a lesbickým rodinám (prítomných aj v LGBT komunite) k odvahe verejne diskutovať o týchto témach aj v čase reálnej šance dosiahnuť registrované partnerstvo, na Slovensku mám v súčasnosti pocit, že z akýchsi prapodivných – vraj pragmatických – dôvodov kráčame smelo VZAD.

Keď konečne téma registrovaného partnerstva pred rokmi zaznamenala po viacerých pokusoch aj odozvu politikov i médií, začala sa zlatá éra gejsko-lesbického aktivizmu. Bol ňou rok 2000 a roky nasledujúce: sformovala sa Iniciatíva Inakosť a návrh zákona o registrovanom partnerstve (premenovanom na životné partnerstvo) sa nakoniec dostal do parlamentu. V decembri roku 2000 prebehla prvá verejná diskusia na odbornej úrovni – konferencia „Spoločná cesta k inštitútu registrovaného partnerstva na Slovensku”. Príspevok Marianny Šípošovej, jednej z hovorkýň InIn, k téme gejského a lesbického rodičovstva a homosexuálnej rodiny ocenili všetky prítomné a prítomní. Tak ako v Čechách nedávno, ani slovenské gejsko-lesbické aktivistické lobby už pred šiestimi rokmi napodiv nevnímalo tému LGB rodín ako ohrozenie snáh o registrované partnerstvo, keď priamo pod hlavičkou takto označenej konferencie M. Šípošová svoj príspevok predniesla. Téma gejsko-lesbických rodín nechýbala ani v publikácii Neviditeľná menšina, ktorá bola projektom nadácie Občan a demokracia. Bola určená učiteľkám a učiteľom na školách, ktorým informácie o problematike sexuálnej orientácie a sexuálnych menšín chýbali nielen v učebných osnovách, ale aj v ponuke učebných pomôcok. Gejská a lesbická, ale ani širšia verejnosť nemala v tom čase s témou GLB rodín toľko „problémov”, ako sa to javí dnes. Z môjho pohľadu autorky textov o LGB rodinách, psychologičky, LGBT aktivistky, a zároveň zdieľateľky ne-heterosexuálnej identity sa mi zdá, že na Slovensku dnes vyrážame míľovým krokmi – bohužiaľ – smerom späť.

Súčasný návrh zákona o životnom partnerstve, o ktorom sa v ostatnom čase rozpútala trochu predvolebná, veľmi nesmelá a miestami aj veľmi argumentačne slabá diskusia, naozaj otázku LGB rodín nerieši. Aký postoj dnes zaujímame k tejto skutočnosti? Niektorí LGB aktivisti a politickí predstavitelia (napr. ANO, KSS) zdieľajú názor, že neriešenie otázky LGB rodín je „výhodou”, vďaka ktorej by možno mal takýto zákon aj reálnu šancu uspieť v slovenskom parlamente. Tento názor by nebol taký nepochopiteľný, keby spomínané politické strany nedodávali, že zákon, ktorý by akékoľvek ustanovenia riešiace otázky rodičovských práv a povinností, napr. aj nebiologických registrovaných partnerov voči biologickým deťom ich partnerov, predsa len obsahoval, by nikdy nepodporili. A to nielen dnes, ale ani o desať, dvadsať či tridsať rokov.

Mám nutkanie napísať, že tomu rozumiem, ale v skutočnosti ani pri najväčšej snahe pochopiť údajnú „pragmatickosť” tohto rozhodnutia sa s týmto postupom LGB aktivistov nemôžem stotožniť. Takéto zmýšľanie a argumenty preň chtiac-nechtiac, vedome alebo nevedome, nenaznačujú nič menej ako to, že homosexualita nie je v poriadku.

Niekto, ako napr. lesbická mama, lesbická spolumama (nebiologická mama – partnerka biologickej mamy), lesby a geji, ktoré a ktorí chcú vychovávať dieťa, alebo aj „obyčajná” heterosexuálna mama či heterosexuálny otec, môžu považovať tento pokus o „pragmatický kompromis” za skôr nevýhodný ako výhodný. Zdieľam tento názor. Som presvedčená, že keď odmietame verejne hovoriť o tom, prečo niekto považuje LGB rodičovstvo za problém, prečo by geji a lesby nemali byť vhodnými rodičmi či už pre adoptované alebo vlastné deti, tak pripúšťame, že na tom mysterióznom argumente – „nie je vhodné” – je niečo pravdivé. Pravdivé na ňom nie je nič, je to obava, ktorá nepramení z ničoho iného ako z presvedčenia, že homosexualita je vlastne nejakým spôsobom chorá – zvrátená.

Miesto pragmatickej (a podľa mňa skôr pochybnej) „vhodnosti” rozhodnutia nehovoriť o tabuizovanej téme gejského a lesbického rodičovstva v rôznych podobách by som naopak privítala otvorenú diskusiu. Rada by som sa spýtala, čo zástankyne a zástancovia týchto argumentov myslia vyjadrením „nikdy by sme za túto hranicu nešli”, alebo dokonca že „homosexuáli (prípadne homosexuálne rodiny) ohrozujú tradičnú rodinu”. Privítala by som aj mnohé ďalšie argumenty, ktoré možno ešte ani nezazneli. Privítala by som šancu, ak už aj nie na slušný život pre tieto rodiny, tak aspoň šancu na otvorenú diskusiu o tom, prečo si poniektorí myslia, že tieto rodiny a títo občania sú niečo menej ako heterosexuálne rodiny alebo heterosexuálni občania. Obávam sa však, že otvorená diskusia s vecnými argumentmi je zatiaľ na Slovensku utópiou. Schopnosť otvoriť sa dialógu pritom nemusí znamenať žiadnu katastrofu. Ak tento priestor otvoríme, nevyskočia na nás žiadne „skazy ľudstva” ako z Pandorinej skrinky, ale pôjde naozaj o veľa – o šancu na slušný život pre všetkých z nás, naozaj pre všetkých z nás.

Ak diskusia niekoho ohrozí, tak len tých, ktorí sú presvedčení, že početnosť nahrádza vecnosť a že hlasitý názor znamená názor „pravdivý a jediný správny”. Ohrozia sa pozície tých, čo vďaka nerovnovážnemu systému majú možnosť uplatňovať moc nad ostatnými a z pozície tejto „moci” budia dojem, že ich individuálne názory a záujmy sú názorom a potrebami väčšiny.

Je zrejmé, prečo sa diskusii bránia odporcovia LGB rodín z radov ochrancov „tradičnej rodiny”. V hĺbke duše veria, že homosexualita je choroba a úchylka, no v tomto svetle by boli vykreslení len neradi. Prečo sa však dnes diskusii vyhýbajú aj niektorí LGBT aktivisti? Stáva sa naša menšina sama miestom mocenskej kontroly, kontroly marginálnych postojov a potrieb?

Ak áno, tak je to zatiaľ proces neuvedomovaný. Je smutné, že je to pohyb spiatočnícky, pretože kedysi sme v tejto veci boli ďaleko vpredu – tam, kde sa nedávno dopracovala aj česká komunita. My sa naopak vraciame späť. A to je škoda.

Článok bol publikovaný aj na http://www.aspekt.skhttp://diskriminacia.altera.sk